Tohtoročný benefičný beh so známym názvom UCM Night Run, ktorý sa uskutočnil 23. apríla 2024, nezačal úplne podľa mojich očakávaní. Počiatočné pozitívne naladenie vystriedala facka, keď som si deň pred spomínanou udalosťou vyvrtla členok.
Moje miesto na bežeckej dráhe tak prevzal kolega-redaktor Sebastián a rozhodol sa beh absolvovať namiesto mňa. Síce neviem či dobrovoľne, ale nenamietala som.
Reportáž z podujatia sme tým pádom písali obaja. Ja som sledovala priebeh podujatia z pozície diváka, Sebastián ho zažil z pozície bežca.
Nečakal som, že pôjdem behať
Je pondelok poobede a na Messenger mi pride správa od vedúceho kabinetu eventov. Týka sa v súčasnosti najväčšieho univerzitného eventu – UCM Night Run-u. Mám z neho napísať reportáž. Nečakal som to, článok som pôvodne nemal písať vôbec. Avšak, človek mieni a život mení. Diana si deň pred pretekmi vyvrtla členok a na bežeckú trať som sa musel postaviť ja. Znova po roku. Tentokrát však nebude čas na prípravu. Napriek tomu idem do toho, hoci viem, že to bude bolieť.
Upravená trasa aj bolesti členka
Ihneď po príchode ma ako návštevničku prekvapuje príjemná atmosféra a tanečná hudba, ktorá sa ozýva po celom Trojičnom námestí. Pri stánkoch sa zastavujú náhodní okoloidúci, ktorí sa zaujímajú o aké podujatie ide. Veľmi príjemným zistením je, že medzi dobrovoľníkmi a fotografmi spoznávam aj mojich spolužiakov, ktorí sa podieľajú na organizovaní behu.
Prekvapením tohtoročného UCM Night run-u je však zmena trasy, ktorá je oproti minulému roku kratšia o jeden kilometer a začína na trojičnom námestí. “Minulý rok bol štart z UCM na Námestí Jozefa Herdu. Pôvodne sme toto podujatie chceli aj minulý rok organizovať na Trojičnom námestí, čo však nevyšlo. Práve vďaka tejto zmene sa menila aj dĺžka trasy a samozrejme, nechceli sme príliš narúšať premávku.“, dopĺňa Romana Hanová z Kabinetu eventov na FMK UCM, ktorého študenti sú hlavnými organizátormi tohto podujatia.
Účastníci behu ale aj okoloidúci sa počas programu mohli zúčastniť až štyroch diskusií so sponzormi a partnermi akcie. Zaujímavým prekvapením je diskusia s influencerom Denisom Kučerom. Ten svojou účasťou tento benefičný beh podporil práve preto, že celý výťažok zo štartovného putuje na účet Slovenského zväzu telesne postihnutých.
Na registrácii spočiatku nebolo rušno, okolo 18.00 však začínajú prichádzať bežci, ktorým organizátori odovzdávajú tašky s darčekovými predmetmi. Námestie sa tak začína plniť účastníkmi v pestrofarebnom športovom oblečení. Našla som medzi nimi aj takzvaných “rekreačných” športovcov, ktorí si prišli užiť beh so svojimi priateľmi. “Bol to spontánny nápad a veľmi som sa nepripravoval. Idem behať po dlhšom čase, tak som zvedavý, ako to vyjde. Veľmi sa však na beh teším”, zverí sa mi študent Jakub.
Nemôžem zabudnúť na hlavnú hviezdu tohto príbehu – svoj opuchnutý členok, ktorý po troch hodinách státia značne trpí. Naštastie, organizátori Night Run-u mysleli na všetkých a okrem lavíc na sedenie je k dispozícii aj niekoľko tulivakov. Pre bežcov nechýba ani teplý čaj, káva a občerstvenie v podobe chlebíčkov.
Na mieste činu
Medzitým čo Diana monitoruje sprievodný program, ja ešte len kráčam na Trojičné námestie. Spúšťa sa jemné mrholenie. Hovorím si, “asi nás dnes čaká zabáva”. Nechcelo sa mi úplne behať po daždi, ale bol som pripravený na všetky možnosti. Kým si však preberám štartovacie číslo, dážď ústáva. Pri registrácii však nastane chyba, ktorú zistím až neskôr. Zatiaľ nič netušiaci idem do šatne prezliecť sa. Na registrácii som tiež zinkasoval balíček od Cukrovaru (díky Kiko).
Už prezlečeného sa ma snaží k fotke dokopať moja kamarátka Simona. Nedal som sa presviedčať dlho a už jej pózujem pred objektívom. Nech mám pamiatku. Simona ma povzbudzuje, čo ma teší. “To dáš Sebo, úplne to odbehnéš ako pán”, znejú jej slová. Idem na roczvičku a snažím sa nájsť Dianu, aby sme si dohodli inštrukcie k reportáži.
Rozcvička a na štart
Presne o 19:40 sa celé námestie začína hýbať a rozcvičovať do rytmov hudby a ja si tiež ledva ustrážim boky. Nálada je neopísateľná a na tvárach bežcov sa objavujú úsmevy aj napriek značne nepriaznivému počasiu.
Hodiny ukazujú 19:53, keď sa účastníci benefičného behu presúvajú k štartovaciemu miestu. So Sebastiánom si hovoríme posledné inštrukcie ohľadom reportáže a o chvíľu na to už beží za davom na štart. “Asi chce chytiť dobré miesto, aby prekonal svoj minuloročný rekord”, pomyslím si. Na začiatok sa však nedostáva, nakoľko za štartovacou čiarou už netrpezlivo poskakujú nadšení bežci. Z megafónu sa behom minúty ozýva štart a ja ho márne hľadám v húfe ľudí.
Na bežeckej trati
“Tri, dva, jedna aaaa štart”, zahlási moderátorka. Zrazu je cítiť energiu, všetci bežíme a predierame sa dopredu. Tempo je zo začiatku veľmi rýchle. Snažím sa ho držať, aj keď viem, že na tom kondične nie som dobre. Kopírujem trasu, ktorú premyslel pes prorektora Andreja Brníka. Áno, aj tento rok beží so svojim štvornohým miláčikom. Vnímam to ako povolený doping, ktorý pomôže aj mne.
Nebežíme v bežeckom pelotóne, ale na okraji námestia, kde nemusíme obchádzať desiatky bežcov. Prorektorov bígl však zvykne zabrechať, keď sa k nemu priblížim. “Pes čo breše, nehryzie”, dodávam si odvahu.
Keďže som bol na začiatku pomerne vpredu, je jasné, že ma začne obiehať množstvo skúsenejších bežcov. Trochu ma to štve, ale viem, že to nemôžem prepáliť. Môj cieľ je bežať bez toho, aby som musel čo i raz zastaviť. Na viac tento rok ani nemám nárok, prípravu totiž neoklamete.
Ľudia na námestí povzbudzujú bežcov
V podstate ani neviem ako beh plynie. Viem len, že si v hlave neustále vravím: “Vydrž, nepoľavuj”. Som zhruba v polovici trasy, keď sa dostávam späť na Trojičné námestie. Práve tu, v centre celého eventu s najväčším počtom ľudí, je hmatateľná najlepšia energia. Povzbudzovanie mi dodáva silu do ďalšej fázy behu.
Keď opúšťam historické centrum Trnavy, viem, že ma čaká najťažší úsek. Nekonečná rovinka po Hlbokej ulici až k City aréne. Viem, že ak túto časť prežijem bez toho, aby som zastavil, zvládnem to až do cieľa.
V tejto časti však trpím rovnako, ako ďalší bežci. Chodník je navyše úzky a komplikuje predbiehanie či prepúšťanie rýchlejších súťažiach. Niektorí radšej volia alternatívu behu po cyklochodníku. Ja to vyriešim svojsky a bežím po tráve.
Občas zavzdychám a nadávam, že to musím vydržať, počujú to aj všetci naokolo. Kašlem na nich. Som už pri City aréne a svoj cieľ som spĺňam. Išiel som bez prestávky. Teraz to už dotiahnem. Avšak paradoxne, práve tu nastáva najväčšia kríza. Mám pocit, že cieľ je čoraz ďalej. Hlboká ulica dala zabrať. Vzdychám ešte viac, ale nepoľavujem.
Sledujem kolóny áut, ktoré sa tvoria pri námestí, vodiči na nás trúbia a povzbduzujú. Keď už v dialke vidím Trojičné námestie, viem, že bude dobre. Zrazu ma desiatky ľudí popri trati nabudia a ja skutočne zrýchľujem. Zlomovým momentom je, keď pred sebou vidím kamarátovu priateľku. Na tento súboj som čakal. Namotivuje ma to k brutálnemu šprintu a ja nechápem, kde som vzal toľko energie. Bez problémov ju predbehnem a bežím k cieľu. Za povzbudivým pokrikom môjho spolužiaka Adama pretínam cieľovú čiaru. Svoj čas neviem. Viem len, že bol vzhľadom na podmienky dobrý. Dokonca cítim, že lepší ako minulý rok.
Zmrznutá a slepá
Zatiaľ čo Sebastián beží, ja sa ako nestranný fanúšik staviam na kraj trate, odkiaľ povzbudzujem všetkých bežcov. Celú dobu sa ho snažím nájsť, aby som ho mohla podporiť v jeho životnom športovom výkone.
Po pol hodine státia ma prepadá myšlienka, že to niekde v polovici trate musel vzdať. Keď však všetci účastníci dobiehajú do cieľa, príde mi od neho správa na Instagram. Prederiem sa za ním cez dav spotených bežcov čakajúcich na občerstvenie, kde nadšene stojí. Pochváli sa mi, že dokonca prekonal aj svoj minuloročný “rekord”. “Paráda takže okrem toho, že mám vyvrtnutý členok, ešte aj nevidím”, pomyslím si. Gratulujem mu k výkonu a naše cesty sa rozchádzajú.
Na prvom mieste UCM Night run-u sa umiestňuje Ján Sopko s číslom 181 a jeho výsledným magickým časom 16 minút a 16 sekúnd. Dostáva odmenu v podobe pohára a mikiny s logom Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Celkový počet bežcov, ktorí dobehli do cieľa a finančne tak podporili Slovenský zväz telesne postihnutých, organizátori vyhlasujú na 519.
Po dlhom dni sa celá uzimená poberám domov. Mrzí ma, že som sa kvôli opuchnutému členku nemohla behu zúčastniť aj ja. Na budúci rok si však so Sebastiánom zabeháme spoločne a uvidíme, či prekonám jeho tohtoročný rekord.
Zmena priezviska aj nové predsavzatie
Po rozlúčke s Dianou si beriem veci zo šatne a za zvuku z vyhlasovania víťazov opúšťam Trojičné námestie. Mám zmiešané pocity. Asi je to tým, že až tesne pred cieľom som zistil, že som mal stále energiu nazvyš. Neviem odkiaľ sa vzala, ale bola tam. Hlavne som netrénoval. Pripisujem to však lepšej strave, aj dlhodobému cvičeniu vo fitku.
Pozerám si však online výsledky, aby som zistil svoj čas. V štartovej listine sa však nemôžem nájsť. Po dôkladnom prejdení listiny, zisťujem, že mám nové priezvisko “Sokora”. Ujo na registrácii sa trochu pomýlil. Teší ma však výsledný čas 25:15. Oproti minulému roku zlepšenie o viac ako 5 minút. S rezervou by mi tento čas vtedy stačil na umiestnenie v TOP 100 a zisku medaile. Tento rok však bola konkurencia podcstatne väčšia.
Konečné 181. miesto v konkurencii vyše 500 bežcov ma však v konečnom dôsledku teší. Výsledný čas ešte viac. Obzvlášť, ak si uvedomím, že som nebehal veľmi dlhú dobu a pôvodne sa mi na akciu ísť nechcelo.
Nemám istotu, či budem na škole aj budúci rok, ale ak áno, UCM Night Run-u sa nepochybne zúčastním a tentokrát si už pôjdem po umiestnenie medzi stovkou najlepších. Utorkový beh mi ukázal, že to dokážem. Tento článok bude dôkazom môjho predsavzatia. A kto vie, možno zaútočím aj na popredné priečky v mojej kategórii.
