„Ľuďom prinášajú toľko bolesti a potom chcú, aby sme ich tu prijali? To nie je možné,“ hovorí Ukrajinka Anna, ktorá utiekla z Kyjeva pred vojnou.
Anna Siedykh je absolventka bakalárskeho štúdia v odbore masmediálnej komunikácie na FMK. Počas pôsobenia na Slovensku bola účastníčkou štipendijného programu Nádvorie Kampus. Po škole sa vrátila naspäť na Ukrajinu študovať literárne štúdiá na prestížnej Kyjevsko-Mohyljanskej akadémii. Aktuálne musela aj s rodinou ujsť pred vojnou z domova v Kyjeve.
Keď sme sa naposledy rozprávali pre Atteliér bolo to pri oveľa pozitívnejšej príležitosti. Vtedy sme rozoberali tvoj príbeh, ako si sa dostala na Slovensko a následne aj na Kampus. Teraz sme uprostred vojnového konfliktu, preto mi v prvom rade nenapadá sa ťa spýtať nič iné než ako to zvládaš? Ako sa máš?
Neviem, či dokážem nájsť vhodné slová na túto otázku. Momentálne nie som doma a neviem kedy a či sa tam vrátim. Všade okolo je totálna neistota, hoci som v bezpečí. Keďže normálne bývame na predmestí Kyjeva, pre spomínané bezpečie sme sa rozhodli na chvíľu presťahovať k starkej do Užhorodu. Aj napriek tomu, že tu je pokoj, krízu prežívame veľmi intenzívne.
Ako som už veľakrát hovorila, vojna Ukrajine trvá osem rokov, odkedy Rusi zaútočili na Donbas a anektovali Krym. Vtedy sa to ale neriešilo tak veľmi, lebo nešlo o celú Ukrajinu. Konflikt bol pre mnohých z nás iba lokálny, teraz už je to všade.
Kedy ste sa rozhodli, že odchádzate z Kyjeva?
Pôvodne sme nechceli odísť a opustiť svoj domov. Mali sme potrebné zásoby, úkryt a vieru, že naši vojaci odrazia útoky. Jediný, kto na to tlačil, bol otec. On najviac panikáril a vravel, že Rusi čoskoro dobyjú Kyjev a my už nebudeme môcť ujsť.
Keď začali ľudia vo veľkom utekať, objavilo sa aj veľa zlodejov, ktorí vykrádali opustené domy a byty. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme nechceli odísť. Až v určitý moment na nás doľahol zvláštny pocit, kedy sa človek prestane cítiť vo vlastnom dome v bezpečí. Vtedy nastal zlom a odišli sme.
Ako vyzerala cesta z Kyjeva?
Cestovali sme iba cez deň, pretože v noci bol zákaz. Prvá časť cesty smerovala do mesta Chmelnickij, kde sme chceli stráviť prvú noc. Hneď po príchode sa počas nášho obeda spustili sirény.
Po evakuácii do úkrytu sme zhodnotili, že je nebezpečné tam zostať, preto sme pokračovali v ceste do Ivanofrankivsku. Tam sme mali prespať u jedného známeho. Ten nám však pred príchodom telefonoval, že aj u nich sa spustili sirény, preto máme čakať pred mestom.
Čo znamenajú sirény?
Sirény sa spustia, keď vzdušný priestor nad mestom nie je bezpečný. Zároveň nie vždy, keď znejú, nastane bombový útok. Vo veľkej časti prípadov, býva zneškodnený. Sirény len zdôrazňujú neistotu o ktorej som vravela. Ivanofrankivsk je vzdialený od slovenských hraníc iba nejakých 250 kilometrov, čo je západ Ukrajiny o ktorom sa mnohokrát hovorí už ako o bezpečí. Aj napriek tomu, že tento pomyselný pocit bezpečia máme, stále v nás vládne neistota.
Odkedy ma zobudil hluk lietadiel a výbuchov, nepoznám iné pocity ako neistotu a smútok.
Mali ste tento pocit neistoty aj pred začiatkom vojny?
Presne týždeň pred jej začiatkom som nahrávala rozhovor do TA3, kde som hovorila, ako Rusi určite nezaútočia. Aj napriek tomu, že sme mali zbalené záchranné balíčky, predstava, že by sa mohlo také niečo stať, bola úplne iracionálna. Ešte večer pred útokom sme s kamarátkou v pokoji popíjali víno. Odkedy ma zobudil hluk lietadiel a výbuchov, nepoznám iné pocity ako neistotu a smútok.
Ak by sme odhliadli od udalostí na Kryme, Donbase, či protestoch na Majdane, nie je medzi Ukrajinou a Ruskom napätie už dlhšiu dobu?
Napätie trvá už od čias Ruskej ríše až doposiaľ. Všetci vieme, čo robil Stalin Ukrajine keď bola súčasťou Sovietskeho zväzu, či už Holodomor alebo pokusy na ľuďoch. Rovnako ako potláčanie čohokoľvek ukrajinského, potláčanie kultúry, jazyka, mediálnej cenzúry a diktatúry v rámci umenia.
Rusku sa nikdy nepáčilo, že Ukrajina chce byť samostatná a jej národ slobodný. Doteraz Putin vraví, že neexistuje ukrajinský jazyk, že sme bratia a máme spoločný kultúrny priestor. To už je len pokračovanie utláčania z minulosti.
Myslíš, že podstata vojny stojí hlavne na znovu zjednotení Sovietskeho zväzu alebo úplného potlačenia všetkého ukrajinského? Nie sú tam aj iné zámery?
Ukrajina je veľmi bohatá na nerastné suroviny a na úrodnú pôdu. Čiže aj v tomto môžeme vidieť potenciálny cieľ.
Mal podľa teba Putin premyslený dlhodobý plán dobytia Ukrajiny? Napríklad anexia Krymu alebo vyhlásenie samostatnosti Luhanskej a Doneckej Republiky by mohlo z dlhodobého hľadiska vyzerať ako postupné ukrajovanie si z územia.
V prvom rade musím zdôrazniť, že nie som odborníčka na vojnové konflikty. Veľmi by som chcela povedať, že to nie je racionálne, ale ako vieme Rusko, nie je racionálne celkovo. (smiech) Všetko, čo sa momentálne deje, nemá logiku. Týždeň pred začiatkom invázie som na TA3 hovorila o tom, ako Rusko určite nezaútočí, lebo to nie je racionálna vec, no dopadlo to inak.
Pokojne by sme mohli hovoriť, že udalosti, ktoré si spomenul, môžu byť súčasťou nejakého plánu. Úprimne ale absolútne netuším, čo Putin chce. Neviem, čo je jeho cieľ, prečo sem poslal vojakov alebo ako to chce skončiť. Toľko bolesti prinášajú ľuďom a potom chce, aby sme ich tu prijali? To nie je možné.
My sme okrem reálnej vojny na Ukrajine svedkami aj tej informačnej, ktorá je celosvetová prostredníctvom sociálnych sietí. Momentálne už vieme priamymi dôkazmi hovoriť o vplyve Ruska a jeho propagandy na Slovensku, avšak je to asi stále oveľa jemnejšie ako to, čo sa žije na Ukrajine.
Úprimne ma dnes pobavil komentár pod nejakým slovenským príspevkom na Facebooku, kde sa staršia pani opýtala, že prečo sme doteraz posledných osem rokov mlčali o vojne a nikde sa o nej nepísalo.
Je to klasický argument prorusky orientovaných ľudí. Najsmutnejšie na tom je, že tí, ktorí v Rusku žijú, by sa o vojne nikdy nedozvedeli aj napriek tomu, že by sa o nej písalo. Momentálne sú v Rusku všetky alternatívne stránky zablokované, ako aj väčšina sociálnych sietí. Preto neexistuje možnosť, akoby sa o nej ľudia mohli dozvedieť.
Rusku sa nikdy nepáčilo, že Ukrajina chce byť samostatná a jej národ slobodný.
Je zaujímavé, že my na Slovensku hovoríme o alternatívnych weboch v negatívnom svetle, no v Rusku sú práve alternatívne weby zdrojom skutočných správ zo sveta.
Ešte počas štúdia na Slovensku sme na jednom predmete rozoberali, či je správne, že na Ukrajine zrušili niektoré ruské propagandistické média a či už to nepopiera demokraciu. Vtedy som na spolužiakoch videla, ako nerozumejú tomu, čo znamená žiť pod maximálnym tlakom ruskej propagandy. Musela som im vysvetľovať, ako nepochopiteľné hlúposti šíria.
Že sa to teraz deje v celej Európe je len výsledkom toho, že ľudia konečne zistili s čím sme žili celé tie roky. Dlhú dobu sa v spoločnosti vyvíjal aj tlak na obyvateľov Ruska, aby urobili niečo proti cenzúre. Veľa opozičných politikov sa aj pokúšalo robiť protesty.
Predpokladám, že neúspešne.
Tých 100-tisíc ľudí, ktorí pravidelne vychádzali na námestia, sú v porovnaní so 140 miliónovou populáciou len hŕstka.
Je to pre nás asi podobné, ako keď v Bratislave protestuje 10-tisíc ľudí proti očkovaniu.
Presne tak. Ľudia, ktorí vyjdú na námestie protestovať proti vojne, sú pre väčšinu populácie Ruska blázni, ktorí si len niečo vymysleli. V takej silnej propagande tam žijú. Nehovoriac o masovom zatýkaní a prenasledovaní, ktoré je rizikom každého človeka, ktorý sa odváži vyjadriť nesúhlas.
Mám kamarátov, ktorí majú rodinu v Rusku. Neviem si predstaviť, aké to musí byť bolestivé, keď syn, ktorý je na Ukrajine a je stále v bunkri, zavolá svojmu otcovi do Ruska a povie mu, že zažíva vojnu. No on mu odpovie, že tam nie je žiadna vojna, lebo v televízore videl, že tam sa nestrieľa a len si to vymýšľajú.
Ukrajina má nového národného superhrdinu, ktorým je prezident Volodymyr Zelenskyj. Keď sme sa ale dávnejšie rozprávali, hovorila si o ňom skôr v negatívnom svetle, dokonca si ho prirovnávala k Igorovi Matovičovi. Vo svete sa tiež hovorilo ako o najmenej pripravenom kandidátovi na prezidenta. Ako to vnímaš teraz s odstupom času?
Nikto sme nečakali, čo sa z neho vyformuje. Popravde som bola veľmi neutrálna. Ešte len na začiatku, keď ho zvolili za prezidenta, som si nebola istá, či to je pozitívna alebo negatívna správa. Dokonca pred začiatkom konfliktu som bola z jeho vyjadrení presvedčená o tom, že ak by sem prišli Rusi, tak im krajinu prenechá. Niekedy mal silno proruské názory, čo, samozrejme, malo vzhľadom na okolnosti svoje dôvody.
Jeho reakciu som ale vôbec nečakala a úplne to zmenilo môj názor na Zelenského. Tak, ako ho všetci vidíme keď vystupuje pred ľuďmi, vidíme jeho hnev a únavu, ktorá na neho dolieha. Je z neho veľmi cítiť, ako nenávidí vzniknutý konflikt a snaží sa urobiť všetko pre to, aby sa skončil.
Ja osobne mám z neho pocit, že po zvolení za prezidenta si myslel, že môže všetko. Rýchlo vplývať na veci, meniť ich. Teraz však má pred sebou vojnu a tú nedokáže len tak zastaviť. Preto je veľmi dôležité ako sa zachoval. Vidíme, že správne reaguje, stále je v kontakte s ľuďmi, prihovára sa nám a komunikuje s novinármi. Čiže áno, je pre nás niečo ako superhrdina.
