Dozvedel som sa, že študenti na našej škole zakladajú queer spolok. Budem ho podporovať, dokým budem dýchať, tvrdí študent FMK a bývalý účastník Superstar Jakub Pružinský.
Dvojnásobnú vraždu v bratislavskom podniku Tepláreň preklasifikovali na teroristický útok. Aké boli tvoje prvé pocity, keď si prvýkrát počul o tejto tragédii?
Najskôr mi volala mama s tým, že v Bratislave nejaký cvok zastrelil dvoch ľudí. Bol som zhrozený, ale nevedel som, o čo konkrétne ide. Hneď po tom mi napísal priateľ, že sa to stalo v Teplárni, kde sme spolu párkrát boli. Odvtedy mám pocit akoby sa zastavil svet.
Veľa vecí, čo sa deje vo svete ma nevie úplne zasiahnuť, ale toto bola tento rok už druhá vec, ktorá ma úplne zasiahla. Teroristický útok na Zámockej u mňa prebudil silu bojovať za to, čo považujem za správne.
Prečo Slováci aj v 21. storočí naďalej prispievajú k obrovskej polarizácii spoločnosti? Myslíš, že niekedy dospejeme k bodu, že sa spomedzi nás úplne vytratí?
Myslím si, že je to zakorenené niekde hlboko už v našich predkoch. Nie všetci mladí ľudia majú šťastie vyrastať v liberálnom prostredí, čiže určite sa to prenáša generačne. Avšak, neviem si popravde predstaviť, že by všetci zastávali rovnaký názor. Určite sa to nestane.
Čo by mohlo pomôcť „queer“ ľuďom, aby mali rovnako dôstojný život ako ostatní občania?
To, čo sa stalo sa netýka len LGBTQ+ komunity. Ide o problém celej spoločnosti. Musíme sa rozprávať so všetkými ľuďmi, ale s pokojnou hlavou. Netreba ísť do nejakej pomyselnej bitky. Okrem toho je dôležité vypočuť si rôzne názory a až potom si vyvodiť nejaký záver.
Nie všetci mladí ľudia majú šťastie vyrastať v liberálnom prostredí.
Významnú rolu zohráva aj podpora rôznych organizácií pomáhajúcich „queer“ ľuďom. Na Slovensku ich je veľmi veľa a mnoho ľudí o tom ani nevie.
Môže zlepšiť situáciu aj to, že sa o danú problematiku začnú viac zaujímať aj ľudia mimo LGBTQ+ komunity?
Ako som spomínal, čin, ktorý sa stal, sa netýka len ľudí z LGBTQ+ komunity. Som stopercentne presvedčený, že každý heterosexuálny človek má vo svojom okolí niekoho z tejto komunity, či už o tom vie alebo nevie. Od „hetero“ ľudí svojím spôsobom očakávam podporu.
Možno to, že rozprávať sa je dôležité, znie ako klišé, ale aj teraz sme sa presvedčili, že slová majú naozaj veľkú silu. Napríklad u politikov sme mohli vidieť, ako sa vyjadrovali na LGBTQ+ komunitu, a práve to prilialo oheň do pomyselného kotla, kde to všetko zovrelo. Dvaja mladí ľudia prišli o život možno aj kvôli necitlivým slovám.
Ako komunikovať s deťmi a so staršou generáciou ohľadom tejto témy?
V prvom rade určite treba komunikovať. Sám mám neter a všíma si, že keď prídem domov do Považskej Bystrice, prídem s mužom. Pýtala sa ma, či môj priateľ je moja láska. Vysvetlil som jej, že aj muž môže mať rád muža rovnako ako ženu. A je to úplne v poriadku.
Čo sa týka staršej generácie, popravde, neprišiel som do styku so starším človekom, ktorý by s tým mal problém. Mám dedka, ktorý ma nesmierne podporuje, čo si veľmi vážim, keďže nie každý má to šťastie. Ak ľudia vidia, že sa staršia osoba nejakým spôsobom zle vyjadruje k LGBTQ+ komunite, treba s nimi o tom diskutovať.
Poznáš prípady, kedy mal niekto záporný postoj k LGBTQ+ komunite, no na základe určitých okolností zmenil názor?
Z vlastnej skúsenosti to viem potvrdiť. Môj nevlastný otec mal názory také, aké mal a narážky na to, keď videl napríklad v televízii sa pobozkať muža s mužom mali veľmi nevhodný charakter.
Možno to, že rozprávať sa je dôležité, znie ako klišé, ale aj teraz sme sa presvedčili, že slová majú naozaj veľkú moc.
Veľakrát sme sa kvôli tomu pochytili, ale akonáhle som sa prihlásil k LGBTQ+ komunite, jeho názor sa zmenil o 180 stupňov. Uvedomil si veci, ktoré si mohol odpustiť a máme lepší vzťah.
Kedy si si začal uvedomovať svoju orientáciu? Bolo ťažké si to pripustiť? Tušili to tvoji blízki?
Začal som si to uvedomovať vo veľmi skorom veku. Už na základnej škole som vedel, že niečo nie je v poriadku, pričom bolo. Avšak, v tom čase mi to pripadalo ako niečo zvláštne.
Moja teta mi lakovala nechty, maľovala ma a mňa to úplne bavilo. Asi im došlo, že pravdepodobne budem gay, ale nikdy odo mňa neočakávali, aby som to povedal. Vždy ma rešpektovali takého, aký som.
Ako dlho ti trvalo vyjsť s pravdou ohľadom tvojej orientácie von? Aká bola reakcia tvojho okolia? Stretol si sa aj s negatívnymi názormi?
Môj „coming out“ prišiel podľa mňa vo veľmi neskorom veku, až na vysokej škole. Veľmi mi odľahlo, len bolo náročné si to priznať sám pred sebou. Priatelia to aj tušili, len čakali, kým si to sám priznám.
Veľa ľudí sa trápi ohľadom svojho „coming outu“ a mám až zimomriavky, v koľkých prípadoch to skončí priam tragicky. Mladí ľudia sa stretávajú s rôznymi problémami, či už v škole alebo rodine, a je veľmi ťažké, aby to mladá psychika všetko zvládla.
V roku 2018 si sa zúčastnil speváckej súťaže SuperStar. Pomohlo ti aj pôsobenie v tejto relácii prijať viac seba samého?
Po súťaži som sa veľmi uzavrel, na rok som sa zatvoril v izbe a veľmi som pribral. Dalo by sa povedať, že som sa cítil ešte horšie, keď sa ma napríklad na rozhovoroch spýtali, aký typ ženy sa mi páči. Bol to veľmi nepríjemný pocit, že musím klamať, pričom som vôbec nemusel, ale v tom čase som sa na to necítil. Tiež aj nepríjemné komentáre na sociálnych sieťach sa dokážu prejaviť na psychickom stave.
Pomohol mi až presun na vysokú školu. Prišiel som do nového kolektívu, kde sú ľudia vnímaví, chápaví a otvorení takýmto veciam.
Čo by mohlo pomôcť školstvu vo vnímaní LGBTQ+ komunity? Stretol si sa ako študent s pedagógom, ktorý šíril priam homofóbne názory?
Školy potrebujú sexuálnu výchovu. Určite niečo také existuje, ale malo by sa týmto témam venovať podrobnejšie. Čo sa týka pedagógov, nestretol som sa s nikým, kto by šíril homofóbne názory.
Už na základnej škole som vedel, že niečo nie je v poriadku, pričom bolo.
Mohlo by pomôcť aj to, ak by na školách existovali „queer“ spolky?
Určité áno. Dokonca som sa aj dozvedel, že študenti našej školy ho zakladajú. Považujem to za veľmi dôležité a budem to podporovať, dokým budem dýchať. Ľudia by mali mať v škole „safe place“, nakoľko v nej trávia veľa času.
Stretol si sa niekedy s nenávistnými komentármi priamo na ulici? Ako je vhodné na ne reagovať?
S jedným som sa stretol, keď som si išiel uctiť pamiatku Juraja a Matúša do Žiliny. Cez námestie išiel chlapec, ktorý mal na sebe dúhovú vlajku. Skupinka ľudí na neho začala kričať, či sa nehanbí. Začal som kričať hlasnejšie než oni, avšak vulgárne.
Vyčítal som si to, pretože som sa znížil na ich úroveň. Najlepšie je takéto veci na ulici ignorovať. Nemá to zmysel, chcú len vyvolať konflikt.
V nedávnom Q&A Zuzany Kovačič Hanzelovej niekto napísal, že sa necíti komfortne ohľadom toho, že spoločnosť vníma „queer“ ľudí ako menšinu. Aký máš na to názor?
Nemôžem brať daný pocit osobe, ktorá to napísala. Osobne sa ohľadom toho necítim nekomfortne, nakoľko si myslím, že je to pravda. Sú omnoho dôležitejšie veci, ktoré mi nevyhovujú než to, že nás niekto označí ako menšinu.
Majú média vhodný postoj k danej téme, obzvlášť po posledných udalostiach?
Veľmi záleží od toho, o aké média ide. Aj teraz môžeme vidieť, že ide o veľmi citlivú tému a preto treba správne formulovať veci, ktoré sú dané. Myslím si, že v médiách je ešte veľká medzera, nakoľko píšu o témach ako pred 20 rokmi, aj keď sa doba zmenila. Je potrebné popracovať na slovníku, ktorý vyberajú.
Ako vnímaš verejný „coming out“ moderátov TA3 Richarda Dírera a Rastislava Ilieva? Môže to pomôcť ľuďom, ktorí sa boja verejne priznať k svojej orientácii?
Klobúk dolu, že to spravili, ale nemyslím si, že to ovplyvní spoločenskú zmenu. Sú aj iné cesty, ktorými sa dá pomôcť, avšak určite to považujem za plus.
Ako vnímaš to, že rôzne módne značky šíria LGBTQ+ osvetu? Nejde v mnohých prípadoch len o marketing?
Opäť je to krok k zmene, hoci malý. Určite tam zaváži aj marketing, ale v tom prípade ide o „win-win“ situáciu pre obe strany. Pokiaľ to robia len kvôli marketingu, je to ich svedomie, ale nám ako komunite to pomôže. Určite je ale veľa značiek, ktoré to robia úprimne a nevidia za tým iba zisk.
To, čo sa stalo sa netýka len LGBTQ+ komunity. Ide o problém celej spoločnosti.
Čo by si odkázal ľuďom, ktorí by chceli uskutočniť svoj „coming out“, ale ešte nenašli odvahu?
Ide o nádherný pocit, ktorý sa dá prirovnať k znovuzrodeniu. Majú čas, nemusia sa nikam ponáhľať. Tiež na to nie sú sami, je nás tu veľa a budeme veľmi radi, keď k nám prestúpia cez pomyselný most.
JAKUB PRUŽINSKÝ
Študent Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V roku 2018 sa zúčastnil speváckej súťaže SuperStar. Spolu s doktorkou Luciou Škripcovou sa podieľal na pôde fakulty na evente Spoločne proti nenávisti, ktorý bol spomienkou na Juraja a Matúša.
