Recyklujme, nosme plátené tašky, vysádzajme stále nové a nové stromy – slogany, vybiehajúce na nás zo sociálnych sietí, bilbordov, tlače či iných propagačných materiálov. Často sa zamýšľame nad tým, či tých slov už nie je priveľa. Niekedy len stojíme bez pohybu, neschopní niečo urobiť a sledujeme čoraz rýchlejší svet.
Žijeme v dobe pompéznych vejúcich igelitových vrecúšok, konzumujeme potraviny, ktoré sú výplodom chemických tovární a dýchame čistý vzduch s príchuťou priemyslu. Rozvoj a neustále inovácie z každého smeru nás podvedome nútia prispôsobovať sa zmenám čoraz rýchlejšie a častejšie.
Hektickejší život plný stresu, podriadený zmenám v spoločnosti. Neustále naháňame čas. Veci, ktoré nám v daný moment netreba, sa stávajú priehľadnými.
Doma si nechávame nahromadené stovky nepotrebných vecí len z princípu a namiesto toho, aby sme boli pragmatickí, sa z nás stáli hladní materialisti. Každoročne za každého z nás pribudne na skládkach viac ako 300 kg odpadu. Využívame až okolo 69 % legálnych aj ilegálnych skládok na jeho uskladnenie. Sú to drastické čísla. V porovnaní s Holandskom, kde je to menej než 2 %, vidíme priepastný rozdiel. Kde robíme chyby? Podľa výskumov sa zdá, že väčšina z nás sa snaží tieto problémy doby ignorovať, aj keď ich dookola opakujeme. Zvyknutí na komfort a pohodlie, keď nám bez výčitiek svedomia postačuje jedna nádoba na všetok druh odpadu, ktorého sa chceme okamžite bez námahy zbaviť. Nevraví sa, že hrušky s jablkami sa nemajú miešať? Dnes sme tie dlho zmieňované slová ochotní nebrať na vedomie, ale za akú cenu?
Náš problém?
Možno ste si všimli, realita na našej fakulte nie je o nič povzbudivejšia. Trnava zahltená fakultami a rôznymi odbormi zabúda riešiť tieto problémy. Osamotené nádoby v rohoch našich priestorov školy, ktoré zabúdame používať ako vyspelejšia spoločnosť. Všetko nahádzané v jednom odpadkovom koši, a ak sa podarí aj mimo neho. Prezentujeme sa ako univerzita, ktorá sa snaží kráčať s dobou takmer v každom smere. Ale nezabúdajme aj na detaily, ktoré formujeme my študenti na celkový dojem. Ak to nie sme schopní robiť my, tak kto teda? V porovnaní s ostatnými univerzitami na tom možno nie sme najhoršie, ale vždy sa dá niečo zlepšiť. Premeňme vizuálne predstavy z našich hláv na reálne činy, pretože ak zmena nechce ísť k nám, tak sa postavme aj na hlavu a staňme sa zmenou sami! My produkujeme odpad, tak skúsme byť zodpovední za to, čo kupujeme a bezhlavo vyhadzujeme do koša. Prázdne pivové fľaše, kartónové škatule od nových topánok, PET fľaše alebo nefungujúce baterky z ovládača, všetko má svoje miesto, ale nie v jednom koši! Nerozprávajme ako a prečo niečo nejde, ale obetujme tých pár minút navyše a spomeňme si, ako nás učili triediť odpad podľa farieb, keď sme boli malí. Vtedy bolo našou motiváciou možno čokoládové kinderko, dnes by našou motiváciou malo byť miesto, kde žijeme, rastieme a starneme. Možno nám tieto drobnosti neprídu podstatné, ale ono nás to skôr či neskôr dobehne a skomplikuje situáciu nielen nám, ale aj našim deťom a budúcim vnúčatám.
Asfaltové tajomstvá
Hlasy. Výkriky. Vzlyky. Spoločnosť kričiaca po zmenách, pečiatkujúca mestské chodníky textami či nálepkami na odpadkových nádobách. Súčasť aj našej Trnavy. A teraz vy! Čítali ste ich? Alebo ste ich len preskočili pohľadom? Zarazili ste sa, rozčúlili alebo ihneď vypustili z hlavy? Sto ľudí, sto chutí, názory sú rôzne, ale kto aspoň trochu chce, niečo si z toho predsa len odnesie. Ja som mala možnosť stretnúť sa s Jakubom Vríčanom, jedným z tvorcov, a pochopiť, že aj jednoduché biele slová otlačené na chodníkoch môžu odrážať reálne činy.
Stručne, ale jasne opisujú, ako sa bežné veci dajú robiť inak, tak aby sme čo najmenej škodili sebe a aj prostrediu.
Padajúce listy, prikrývajúce chodníky Bernolákovho sadu, vietor vejúci vo vlasoch a pár viet, ktoré nás prinútia premýšľať. Aspoň na chvíľu utiecť do sveta plného skrytých významov.
Projekt Vedomá Trnava
Názov projektu, o ktorom som nielen ja nemala veľa informácií, mi pomohol objasniť jeden z tvorcov, Jakub Vríčan. S úmyslom dozvedieť sa čo najviac som sa s s ním stretla v jednej trnavskej kaviarni, ktorú s kamarátom vlastní. Otázky, hypotézy víriace hlavou, ktoré som dúfala, že budú zodpovedané. Autentická atmosféra miesta a naozaj milý otvorený človek, ktorý sa na nič nehrá a chce toho zmeniť ešte veľa, ma príjemne prekvapil. S iskričkami v očiach začal rozprávať príbeh tohto projektu.
„Chceli sme vytvoriť niečo, čo bude motivovať a odmeňovať Trnavčanov, ktorí si postupne začali uvedomovať, že nevedia, čo presne ide do kontajnera,“objasňuje Jakub.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že nejde o nič viac, ako len o pokus zdieľať niekoľko názorov s konzumnou spoločnosťou. Ako býva zvykom, prvý dojem klame a na druhý som zistila, že je to navzájom všetko pekne premyslené a poprepájané. Spolupráca niekoľkých skupiniek šikovných ľudí z neziskových organizácií Pure love a Bronko, kreatívneho centra Kubík, ktoré už dlhšie spolupracujú, prepájajú viaceré aktivity, aby z nich mohli vzniknúť perfektné workshopy, pikniky a koncerty.
Projekt má 4 hlavné časti:
- nálepky na smetných košoch majú pomôcť pri triedení odpadu
- dizajnové pexesá, maľovanky, komixy, aby sa aj najmenší dozvedeli hravou formou o recyklácii
- chodníky – 8 krokov ako netvoriť odpad
- výroba peňaženiek z tetrapaku, ručne vyrábané a potláčané plátenné tašky
Projekt bol vytvorený s cieľom zasiahnuť čo najviac generácií, nenápadne poukázať na to, ako sa správať k okoliu ohľaduplnejšie a jednoduchým spôsobom niečo v živote zmeniť. Hravosť najmenších detí, ktoré sa vedia nadchnúť pre vec, snaha tých, čo by chceli pomôcť niečo zmeniť, ale nevedia ako a pár motivačných viet pre tvrdohlavé povahy, ktoré si nahovárajú, že všetko je tak, ako má byť. Ak si o ničom z tohto ešte nepočul, začni sa len viac pozerať očami a všímať si. Nezabudni, že my sami máme v rukách svoju budúcnosť!
Eko-eko-eko
Celosvetovo známe princípy, ktoré ste už určite niekde počuli a navyše sú úzko prepojené s významom už viackrát spomínaných asfaltových myšlienok. 5 R: refuse, reduce, reuse, recycle, repurpose. Doplnené o spoluprácu, výrobu vlastných vecí (DIY) a nahradenia plastových nádob sklenenými, ktoré sú niekoľkonásobne šetrnejšími k prírode. Rozhodnutia, pre ktoré sme ochotní kupovať potraviny radšej v sklenených nádobách ako v plastových, používať aj starší model telefónu, dokým funguje, triediť odpad podľa materiálov, z ktorých sú vyrobené a vdychovať starým veciam dušu, tak, aby boli znova použiteľné.
Neobvyklé začiatky
Pri stretnutí so spomínaným Jakubom, ktorý rozbehol viacero zaujímavých projektov, ma zaujímala jedna otázka asi najviac. Kto alebo čo ho k tomu priviedlo? Na takúto jednoduchú otázku som dostala jednoduchú odpoveď: diplomová práca. Priznanie, že človek v stave zúfalstva nad témou diplomovej práce dokáže rozbehnúť takéto skvelé projekty, motivovať seba a iných, ma pomerne prekvapilo.
„Priviedlo ma to zamýšľať sa nad tým, čo robím a čo sa dá robiť lepšie, a presne to chcem sprostredkovať. Taký super zážitok, ktorý je schopný vyvolať v nás skvelý pocit, že niečo sa dá robiť aj inak. Keby sme sa niekedy trochu obmedzili, zistíme, že sme sa vlastne ani neobmedzili, ale „vyhecovalo“ nás to žiť lepšie,“ konštatuje Jakub.
Byť riešením, nie súčasťou problému, v tom je tá genialita. Prácou to pred niekoľkými rokmi začalo a ešte sa to ani zďaleka nekončí. Celý tento koncept netvorí sám, nič nie je o jednom človeku, ale o množstve ďalších ľudí, ktorí spolu všetko organizujú. Bez spolupráce a komunikácie nič nefunguje, hlavne medzi ľuďmi nie. Niekoľko kreatívnych hláv, ktoré sú otvorené novým nápadom, ako zefektívniť a zužitkovať takmer všetko, čo im prejde pod rukami. Nech je inšpirácia odkiaľkoľvek. Niekedy príde k vám možno sama, inokedy sa musíte poobzerať. Podstatné je byť otvorený všetkému, čo pred nás príde, nebáť sa ísť po nevydupaných bahnistých cestách, ktoré nás môžu priviesť ku skvelým ľudom a ešte zaujímavejším možnostiam, o ktorých sme ani len netušili.
„Snažíme sa len ľuďom ukázať grify, ktoré im zjednodušia život a popri tom nevytvárajú za sebou takú stopu. Zároveň inšpirovať, nadchýnať, že sa dá dobre najesť aj z rastlinnej stravy, bez toho, aby niekto pritom trpel,“ vysvetľuje Jakub.
Nie, nie sú to len šialenci, čo nosia so sebou babkine porcelánové taniere a šálky. Áno, sú to miestami blázni, ktorí sú schopní si vytetovať aj vtipné tetovania zeleniny v spojení s toaletných papierom, ktoré opisujú ich odlišnú filozofiu na vlastný vesmír. Netvrdím, že musíme robiť všetko tak ako oni, vytvárať si vlastný vesmír, jesť rastlinnú stravu, nekupovať žiadne potraviny v plastových obaloch a nosiť krehké taniere v taškách. Skúsme sa hýbať vpred a robiť drobné zmeny, ktoré znamenajú viac, ako si možno myslíte. Nekupujme kopy zbytočných vecí, ktoré už vlastníme, na koncertoch použime ten istý plastový pohár aj viackrát a namiesto každodenného nakupovania sladkého nápoja v jednorazovej fľaške si kúpme niečo z pevnejšieho materiálu. Zdanlivo drobné zmeny, ktoré sú ale bližšie k našim cieľom. Za pokus to stojí!
Autor: Tereza Maťková
Foto: autor
