Nikde nevystupuješ pod svojím pravým menom. Čo z osobného života by si o sebe prezradil?
Prezradím len to, čo už väčšina ľudí vie, ak sleduje komentáre pod mojimi článkami. Mám niečo okolo 25, som CP žijúci v Bratislave, býval som v legendary Mlynskej doline a pracujem v centre mesta.
Aká je tvoja motivácia verejne „hejtovať“?
Skôr by som to nazval verejne písať o veciach. Myslím si, že viem dobre opísať to, čo vidím okolo seba a podať to čitateľovi zaujímavým spôsobom. Vtipne, nasrato, trebárs aj smutne. Dať tomu nejakú pridanú hodnotu, vďaka ktorej ten človek klikne na Share a dá o mne vedieť ďalej. Píšem články, ktoré by som sám chcel čítať.
Čo je tvojou inšpiráciu k hejtu?
Poviem to tak klišózne: inšpirácia je všade, kam sa pozrieš. Isto sa aj tebe stane, že ťa cez deň naserie pätnásť vecí a večer ich vyrozprávaš kamošovi alebo frajerke. Frajerku nemám, kamošov kopec, ale povedal som si, že snáď zvládnem aj väčšie publikum.
Dá sa na blogu, ako je ten tvoj, zarobiť? Ak áno, koľko?
Dá sa zarobiť nejaký peniaz, ale zo štyroch článkov mesačne sa, samozrejme, nedá vyžiť. Nejaký autorský honorár za to mám, ale živí ma iná práca.
Čitateľom ponúkaš pohľad na to, čo ťa znechucuje. Prezraď, či existuje aj niečo, čo máš vyslovene rád.
Všetko, čo ma znechucuje, ma dokáže tak isto veľmi nadchnúť. Takže ak si odo mňa prečítaš článok, povedzme o nejakej zlej speváčke, musí ti byť jasné, ako veľmi mám rád dobrú hudbu. Bez rozdielu žánru, naozaj. Mám rád jedlo, nahovoríš ma na čokoľvek, v čom sa dá súťažiť a vyslovene zbožňujem cynický, čierny a absurdne debilný humor. South Park, Family Guy a tak.
Vidíš svoju budúcnosť v písaní, napríklad ako novinár či spisovateľ?
V mojej dennej práci sa tiež tak trochu venujem práci so slovom, ale z trošku iného pohľadu. Samozrejme, ako každý blogger/copywriter/novinár snívam o vlastnej knižke. Ale to je ešte budúcnosť, na ktorú nedovidím.
Tvoje blogy majú na sociálnych sieťach veľký úspech. Čím to je?
Ako som už spomínal, píšem spôsobom, ktorý ľudí zaujme. Snažím sa hovoriť nahlas o veciach, o ktorých ostatní len ticho premýšľajú. Ťažko hodnotiť vlastný úspech. Každopádne, ak robíš veci od srdca a poriadne a máš štipku šťastia v správny moment, tak uspeješ.
Existuje šanca, že v budúcnosti odhalíš svoju identitu? Je pre teba dôležité „skrývať sa“?
Existuje, ale ešte neviem kedy. Jednak je to pre mňa zábava a aj čitatelia z toho majú väčšiu prdel, keď nevedia, kto píše to, čo sa im páči. Nie je pre mňa vyslovene dôležité „skrývať sa“, ale keďže to zatiaľ celé staviam na koncepte, že takmer nikto nevie, kto som, oplatí sa mi držať identitu v tajnosti. Na fanpejdži niekedy poodhalím, kde práve som alebo si dám ružu cez ksicht ako počas MDŽ.
Ako znášaš kritiku?
Podľa toho, čo nazývaš kritikou. Vážim si, keď ľudia premýšľajú nad tým, čo čítajú a vedia sformulovať názor, prípadnú radu alebo odporúčanie. Keď mi tam niekto napíše, že som zakomplexovaný debilko, tak to so mnou nerobí nič, lebo keby robilo, tak už fičím na antidepresívach. Nevenujte čas hlúpym ľuďom, nezaslúžite si to.
Máš aj niekoho, kto ti radí či pomáha pri tvorbe článkov?
Článok vždy pred vydaním prebehne editor, ktorý opraví gramatiku, štylistiku alebo nejaké preklepy. Ale veľa práce nemá, haha.
V čom spočíva výber tém na články?
Buď sa nechám inšpirovať nejakou aktuálnou situáciou, kauzou, nazvime to hocijako alebo sa jednoducho obzriem okolo seba, všimnem si nejaké klišé a píšem o tom. Mení sa to z týždňa na týždeň a materiálu je nekonečno.
Máš v hejtovaní svoj vzor? Myslíš, že je na Slovensku v tejto oblasti niekto lepší ako ty?
Toto ma už trošku hnevá. Vieš, to trendy slovíčko hejt, hejtovať, hejter. Človek si vymyslí nickname, ktorý sa rýmuje s chudákom Wertherom a ľuďom z toho potom trošku haraší. Nepáči sa mi koncept apriórneho hejtu ani súťaženie, kto urazí viac. Ako som spomínal v jednom článku, dôležitejšie slovo v názve blogu je Utrpenie. Píšem o veciach, ktoré ma hnevajú a nechcem, aby tu boli. A aj keď niekedy nadávam ako chorý pes, treba občas čítať medzi riadkami. Dúfam, že raz budem môcť spokojne prestať „hejtovať“, lebo nebude čo, otvorím si fast food a bude nám všetkým fajn.
Sleduješ Cynickú obludu alebo Demotiváciu?
Sledujem, sú top v tom, čo robia a veľmi ma bavia. Internetový humor je to najlepšie, čo sa ľudstvu mohlo stať.
Nedávno si sa vyjadroval k teroristickým útokom na redakciu v Paríži. Máš nejakú hranicu (napriek slobode slova), ktorú by si nikdy neprekročil?
O každej veci sa dá písať rôznymi spôsobmi. Takže ak mám chuť niekoho naozaj uraziť, vždy to viem zaobaliť tak, aby som daného človeka nemusel narovinu pomenovať tým slovom, čo začína na K a končí na okot. Ale ako hovorím, osobným urážkam a apriórnemu hejtovaniu sa snažím vyhýbať a texty tvorím skôr tak, aby boli vtipné a mali pointu na zamyslenie.
Autor: Ján Janočko
Foto: Mladý hejter
