Kedy si začala s písaním pesničiek? Čo ťa v písaní inšpiruje?[ref]tralala[/ref]
Začala som minulý rok v marci, ale prvú pesničku som zložila v Oklahome keď som mala 17, potom som s tým na dlhú dobu prestala. Inšpirácia nie je niečo, čo sa dá hľadať vedome. Buď ťa niečo vnútorne motivuje tvoriť, alebo máš pre planétu iný zmysel, napríklad programuješ. Podľa mňa sa sčasti rodíme predurčení na svoje osudy, no môžeme ich aj kompletne zmeniť.
Si ovplyvnená svojím detstvom, ktoré si strávila prevažne s mamou v divadle?
Vy nie ste ovplyvnení svojim detstvom? Je to obdobie, ktoré vytvára tvoj charakter a osobnosť.
Je výhodou mať mamu známu herečku? Určite poznáš vďaka nej veľa ľudí z umeleckej branže, no na druhej strane, isto ťa s ňou niekedy porovnávajú..
Neviem či je to výhoda, ja sa pohybujem v inej sfére a väčšinu kontaktov som si našla sama, slušným správaním a vrodenou empatiou voči ľudským bytostiam. Neidealizujem si osoby, ktoré sú pre spoločnosť známe, beriem ich ako rovnocenných, obdivujem ich šikovnosť, ak sú šikovní, rovnako by som obdivovala šikovnosť vrcholových športovcov, ak by som sa s nimi stretávala. Zároveň poznám ich chyby a oni moje, navzájom sa rešpektujeme a tolerujeme, je to tak v každej brandži, nie? Aspoň by to tak možno malo byť. Hovoríme rovnakým jazykom, keďže ma ho odmalička učili. Je to pre mňa prirodzené, možno preto v tejto sfére ľahšie spoznávam kreatívnych ľudí, v slovníku občanov „slávnych“ alebo „umelcov“, pre mňa normálnych ľudí, ktorí tiež platia účty a musia si doma umyť záchod. Ale až tak sa nikde nepohybujem, v poslednom čase sa zatváram doma a utápam v radosti z práce, vedľajším efektom je mizantropia. Okrem toho mám perfektne vyvinutý zmysel rozlíšiť, kto je pracovitý a darí sa mu pre jeho talent a ťažkú prácu a kto je pseudoumelec a „ničema“. Mám intuíciu, ľahko prekuknem zapáchajúce úmysly aj to mi asi pomáha. Neviem či toto všetko súvisí s tým, že moja mama je herečka.
Keď si porovnáš ten pocit, ako si sa dívala na mamu stojacu na javisku s tým, ako na ňom teraz stojíš ty a odovzdávaš sa ľuďom… vedela si ako malá, čím chceš byť?
Vedela, ale nie je to túžba byť rozpoznateľný v dave a slepo obdivovaný pre talent. Cítila som v tom potrebu odovzdávať odkazy a ukazovať cestu. Tú si ale musí každý nájsť sám.
S Evou Pavlíkovou si vystupovala v Starom divadle v Nitre. Je to rozdiel – vzťah doma a na pódiu?
Nie, neuvažujem nad tým, je to pre mňa normálne.
Plánujete spolu ešte nejaké vystúpenia?
Zatiaľ nie, okrem toho mi už dosť lezie na nervy, ako ma s ňou každý spája a myslí si, že mi mama niečo vybavuje. Všetko robím sama, vešiam si ťažké kvetináče na vlastný krk a už 6 rokov žijem sama. Vie o mojom postoji voči nášmu pseudomediálnemu (lebo na Slovensku nie je takmer žiadne „médium“, ktoré by stálo za zmienku) spojeniu typu „pavlíkovej dcéra“ a rovnako ako ja nad tým prevracia očami.
Niekedy hrávaš aj s Michalom Tolgyessim. Hrá sa ti lepšie vo dvojici?
Áno, s Mišom sa mi hrá čím ďalej tým lepšie, on hrá stále rovnako dobre, veľmi dobre, ale ja sa postupne učím hrať s niekým iným než sama, a preto sa to zlepšuje. Rovnako sa o to pokúšam aj v realite. Dokázať existovať s niekým iným, než upriamovať pozornosť na seba.>[ref]tralala[/ref]
Komu vlastne vďačíš za svoj prvý koncert pod pseudonymom Katarzia?
Kaskovi z Nu Spiritu a počítačovému programu, vďaka ktorému som mohla nahrať pokusy o pesničky a potom ich zavesiť na internet. Ale najviac asi vďačím vesmíru, že mi podstrčil a dovolil podpísať celoživotnú zmluvu s hudbou, ktorú údajne už nesmiem spáliť.[ref]tralala[/ref]
Prečo ten farebný a extravagantný dresscode?
Tak som sa obliekala aj v kočíku, tak sa obliekajú aj masy vo veľkých mestách. Nikdy sa mi to nezdalo zvláštne, keď som v tomto „dresscode“ stála doma pred zrkadlom. Vždy ma otravovalo, keď na mňa v meste pozerajú Slováci ako na klauna, takže som postupne od, podľa vás, “extravagancie“ ubrala a infiltrovala ju sivou uniformitou, k svojej dávnej podstate sa vraciam aspoň na pódiu. Páčia sa mi farebné a výtvarné veci, mám ich rada, ale ak mi zamknete navždy celý šatník, nezosypem sa a vďačne budem nosiť aj vrece, len nech mám slobodu a mier. Oblečenie je vázička, dôležité je, aké bukréty do nej narvete a ako dlho vydržia voňať.
Dáva sa podľa teba na Slovensku dostatok priestoru pre tú alternatívnejšiu hudbu resp. pre začínajúcich umelcov? Ty si napríklad využila Demovnicu_FM.
Ešte do toho nevidím a nič o tom neviem, asi to zistím len praxou ale zatiaľ mám priestoru až – až. Neviem či je moja hudba až taká alternatívna.
Aké máš ešte ciele, čo sa hudby týka?
Môj jediný cieľ bolo a je, aby tie pesničky pomohli, alebo dali pocity čo najviac ľuďom, ktorí ich v hudbe hľadajú. Ale ak myslíš plány, skúšam iné formy skladania a trochu sa snažím robiť aj s inými muzikantmi. Keď si spojíme mozgy, ide to rýchlejšie a práca je systematickejšia, zároveň dostávame okamžitú reflexiu nápadov, sčasti nahrádzajúcu náročnú sebareflexiu. Každý máme v rukáve niečo iné, niekto má viac muzikálnosti, ja možno viac textu a je fajn to kombinovať.
Ako 16-ročná si prežila rok v Amerike. Čo ti to dalo/zobralo?
Otvorilo mi to oči, mala som rok čas byť sama so sebou. Zobralo mi to strach, že sa niečo „nedá“ a naštartovalo podnet na zmenu, systém „dá sa“. Ale tento proces trvá roky a trvať bude. Odstraňujem strach, ale nedá sa ho označiť, stlačiť delete – musím ho mazať šípkou a riadok je zdanlivo nekonečný.
Čomu sa okrem hudby aktívne venuješ?
Škole, behaniu, uvažovaniu a procesu „ako byť lepším človekom“.
V čom je pre teba zaujímavé štúdium scenáristiky?
Núti ma rozmýšľať, z obrovskej neznámej hmoty myšlienok uchopiť a poskladať čiastočky príbehu. Pomáha mi zistiť, kam sa mám uberať, čo robiť a čo už nie.
Popri hudbe robíš aj asistentku réžie. Rozmýšľaš aj nad vlastným filmom?
Zatiaľ nie, je to príliš ošemetná práca a priznávam sa, že som na to lenivá, pretože točenie je kolos pre početný tím, a to je pre mňa jednak inšpiratívne, no zatiaľ viac vyčerpávajúce. Mám rada ľudí, ale zároveň som samotár, rada pracujem sama, a to sa pri točení vlastného filmu nedá. Jasné, že sa dá robiť aj s malým štábom, ale potom veľa vecí chýba a nefunguje. Každá čiastočka štábu je dôležitá a nedá sa nahradiť. Moji rovesníci, ktorí majú pre film väčšiu vášeň, ma už skúsenosťami dávno predbehli a ja nemám ambíciu skákať im do kapusty. Ďalší fakt je, že som zatiaľ nemala taký nápad, ktorý by sa mi zdal nevyhnutný natočiť a nevidela som v ňom dostatočný zmysel točiť ho. Spravila som dva krátke filmy, pretože som musela. Ďalšie dva ma tento rok ešte čakajú. Paradoxne, rada pracujem v telke na veľkých projektoch, ale tie nie sú moje, takže ma to tak nevyčerpáva, skôr ma to baví.
Aký máš názor na súčasnú slovenskú kinematografiu resp. na podmienky pre jej tvorbu?
Rovnaký ako na každú tvorbu: ak je niekto šikovný a nebojí sa, k tomu má zopár dôležitých „samonadobudnutých“ a čestných kontaktov, šťastie, talent a je nad vecou, podarí sa mu perfektné dielo na úrovni. A šťastie si podľa mňa privolávame sami pozitívnym postojom k veciam a vierou v dokázateľné. Je dobré, ak film píše niekto, kto cíti súčasnú dobu a neomieľa staré klišé. Príkladom vydareného diela je krásny film Kandidát. Ťažké pre filmárov je, že slovenskí diváci slovenský film ignorujú. Sú skeptickí a vlastne sa im ani nečudujem, že sa im nechce ísť do kina na niečo „umelecké“, keď musia riešiť či im tento mesiac vyjde na zemiaky. Je to začarovaný kruh a všetko so všetkým súvisí. Slovenská kinematografia postráda peniaze a tým, že sa investície nevracajú, je to ťažšie. Ale dá sa to.
