V rámci osláv 10-tych narodenín vám v rubrike Absolvent prinášame rozhovory s bývalými šéfredaktormi časopisu Atteliér. Tentoraz sme vyspovedali VIKTÓRIU MIRVAJOVÚ, doktorandku FMK.
Prečo si sa rozhodla ísť na FMK?
To je ťažká otázka (smiech). Primárne som chcela študovať žurnalistiku v Bratislave, bola to moja priorita. Okrem toho som mala prihlášku na anglistiku a amerikanistiku do Prešova a tu na FMK. Vždy boli žurnalistické, resp. masmediálne smery pre mňa kľúčové. Brala som to tak, že sa dostanem na žurnalistiku do Bratislavy, skončila som však prvá pod čiarou a všetci, ktorí boli nado mnou, reálne na tú školu chceli ísť, takže som sa tam nedostala ani na odvolanie.
Bolo to pre mňa veľmi smutné, ale dostala som sa sem. Prvé dojmy som mala zmiešané, neustále som to porovnávala s tým, kde som mohla byť a kde skutočne som, ale teraz to absolútne neľutujem. Myslím si, že škola mi dala veľmi veľa príležitostí . Všetky dobré veci ma stretli vďaka tomu, že som prišla na túto školu. A nielen profesionálne, ale aj čo sa týka ľudí, osobného života…
Takže logicky si si, keďže si chcela byť novinárka, zapísala predmet Mediálny ateliér print… Aké boli tvoje prvé dojmy?
V druhom ročníku som si ateliér ako predmet nezapisovala, išla som sa len pozrieť. Prvý dojem bol taký – „Bože, ja tu nemám čo robiť, všetci vedia, o čom budú písať, čo idú robiť a ja si neviem vybrať ani tému, nie to za niekým ísť sa niečo spýtať.“ Prvé mesiace boli teda o hľadaní témy, stalo sa, že mi povedali, že téma je zlá a mám ísť radšej písať o tom, ktoré knihy sa najviac čítajú v knižnici (smiech). Vydržala som však, čo je super. Atteliér mi veľmi veľa dal, hovorím, že je to jedna z najsvetlejších vecí v mojom štúdiu – či už kvôli ľuďom alebo slobode, ktorú sme ako študenti mali.
Čo myslíš pod tou slobodou, čo ste mali?
Neboli sme pokazení praxou – samozrejme, musíš vedieť písať, ale skúšaš, čo ťa baví, zaujíma, rôzne štýly… Nemám rada tvrdenie – vy ste študenti, vy to neviete – no nevieme, ale skúšame a učíme sa. Produktom je študentský projekt, v ktorom sa ľudia učia, skúšajú a chcú to robiť. Takisto nám respondenti pri rozhovoroch povedali informácie, ktoré boli často kľúčové aj pre iné médiá. Na Atteliéri bolo ďalej pekné aj to, že študenti za to nič nechceli – nezaujímalo ich, či dostanú za svoj článok honorár, očakávali len svoje meno pod článkom ako zadosťučinenie po ťažkej práci. A keď ti potom spolužiak alebo kamarát povie, že to bolo dobré… to je viac ako peniaze.
Pamätáš si ešte na svoj úplne prvý článok?
Nie (smiech). Spomínam si na články, ktoré ma bavilo robiť – na začiatku som robila rubriku Šport a písala som veľký článok o futbalových hymnách, aké sú v porovnaní so zahraničím a ako ich vnímajú futbalisti. Vtedy som oslovovala futbalistov, ktorí mali akurát reprezentačný zraz a kontaktovala som sa s nimi cez facebook. Všetci mi odpísali, z toho som sa veľmi tešila (smiech). Potom ma bavil rozhovor s Darylom Cagle-om, so svetoznámym karikaturistom, za ktorý som dostala aj cenu na Štúrovom pero.
Ako šéfredaktorka Atteliéru si však pôsobila krátko…
Nastúpila som v poslednom ročníku, takže rok. Mala som toho vtedy veľa – skúšky, diplomovka, štátnice…Vtedajšia šéfredaktorka Martina Harvanová začala do toho všetkého popri škole aj pracovať, tak som jej povinnosti ako zástupkyňa šéfredaktora prebrala ja, lebo sme vtedy nemali za seba adekvátnu náhradu. Ja som si to užívala, no teraz keď sa na to spätne pozriem, myslím, že som to nerobila až tak dobre. Veľa vecí som mohla robiť inak, lepšie.
Vo veľa prípadoch som bola možno až príliš odvážna – aj čo sa týkalo tém, grafiky alebo názorov. Veľmi som sa tiež obávala, čo to bude, až my skončime školu, keďže sme boli silný ročník, veľa nás bolo v Atteliéri. Mám však pocit, že po nás to je ešte lepšie. Do istej miery si tak sebavedomo hovorím, že to bola naša výchova. Generáciu, ktorá po nás ostala, sme my naučili robiť základné veci a to, čo potom vzniklo, bola do istej miery aj naša vizitka.
Čiže hodnotíš kladne súčasný stav ateliéru? Zvykneš si v ňom prelistovať?
Ale áno. Mne sa páči, najmä kvôli témam. Stále platí naše staré heslo – Print, ktorý neznesie klišé. Páči sa mi iné nazeranie na veci, osobnosti, ktoré si študenti vyberajú pre rozhovory. Atteliér je iný ako študentské časopisy. Ako mínus chápem názorovú stranu, ktorá vždy klišé obsahovala…ale tomu sa nevyhneš. Názorová žurnalistika je najťažšia na písanie, aby si v krátkom rozsahu napísala niečo, čo má dávať zmysel, to je naozaj ťažké. V konečnom dôsledku je však Atteliér dobrý časopis a to, že vyhráva Štúrovo pero, si určite zaslúži.
Magisterské štúdium si skončila pred tromi rokmi. Čo si robila po štúdiu?
Po magisterských štátniciach som začala pracovať v Novom Čase, myslím si, že taktiež vďaka Atteliéru a Júlii Kováčovej ( vyučujúca Mediálneho ateliéru print – pozn. red.). Súbežne som začala študovať na FMK doktorandské štúdium. Je to pre mňa trošku kontroverzné – veľa ľudí mi hovorilo, že sa nedá robiť oboje naraz. Dá sa a pre mňa to bola veľmi príjemná kombinácia, vždy som robila viacero vecí naraz. Príjemné je to v tom, že intelektuálna časť sa u mňa vyvíjala na škole – mohla som učiť, písať príspevky…
Praktická časť, ako to naozaj vo svete funguje, to bol pre mňa Nový Čas. Pracovala som na oddelení Tip od Vás, kde išlo o neustálu komunikáciu s ľuďmi. Túto príležitosť si veľmi vážim, dala mi veľa. Potom mi však pribudlo viac školy, tak som sa rozhodla, že a jej budem venovať naplno.
Nedávno si sa vrátila zo zahraničného študijného pobytu v Poľsku. Ako hodnotíš zahraničné štúdium?
V Poľsku sa mi veľmi páčilo. Myslím si, že Poliakov podceňujeme – každý druhý Slovák, ktorého sa spýtaš, že čo si myslí o Poľsku, tak ti povie, že mali potravinový škandál a kuracie mäso s antibiotikami. Ja som bola na univerzite v Lubline, kde som študovala Journalism and Social communication. Vybrala som si predmety, ktoré boli zamerané na online či občiansku žurnalistiku. Bolo to pre mňa veľmi prínosné. Študenti sú do istej miery iní než sme my, ale sú otvorení diskusii, nebáli sa hovoriť svoje názory… Myslím si, že niektoré veci by sme od nich mali odkukať.
Kebyže máš teda porovnať slovenskú žurnalistiku a poľskú? Je tam rozdiel?
Je. Už len keď prechádzaš okolo novinového stánku a vidíš, koľko majú oni novín a časopisov, tak to nemá ani český a slovenský trh dokopy. Poliaci majú mnoho zahraničných titulov, ktoré sú preložené do poľštiny, majú svoje kvalitné noviny, napr. Gazeta Wyborca sú výborné noviny, na ktoré nemá ani MF Dnes, ani naše SME. Bulvár sa dá porovnať (smiech). Čo Poliakom naozaj závidím je ich vlastná verzia Newsweeku, ktorú má len zopár krajín na svete. Na našom slovenskom trhu vidím dieru v politicko-spoločenských týždenníkoch. My tu máme .týždeň, ale k nemu silnú alternatívu, akou bol kedysi Žurnál, tu už vlastne ani nie je. Úroveň žurnalistiky neviem do hĺbky posúdiť, keďže neovládam dokonale jazyk, ale čo sa týka novín – aké témy spracovávajú, ako sa im venujú, určite je to lepšie ako slovenský prístup.
Čo sa chystáš robiť po skončení doktorandúry?
To je najťažšia otázka súčasných dní. Teraz ma zamestnáva písanie dizertačnej práce, dokončujem ďalšie aktivity, ktoré sa týkajú doktorandského štúdia, takže som naozaj full-time končiaci študent PhD. Štúdia (smiech). Baví ma byť na škole, stretávať sa so študentmi, ale stále chcem písať a mať k novinám blízko – či už po teoretickej stránke alebo praktickej.
PROFIL
Mgr. Viktória Mirvajová je doktorandka FMK. Po skočení magisterského štúdia pracovala v Novom Čase na oddelení Tip od Vás. Nedávno sa vrátila zo zahraničného štúdia v poľskom Lubline, kde študovala Journalism and Social communication. V súčasnosti sa venuje písaniu dizertačnej práce a ostatným aktivitám spojeným so štúdiom.
