Niekoľkokrát navštívil nebezpečné krajiny, akými sú Irak, Afganistan, Somálsko či Sýria. Nakoľko v podobných oblastiach neustále pretrvávajú konflikty, na vlastné oči videl JÁN HUSÁR umierať desiatky ľudí.
Tvrdí, že práve nespravodlivosť, ktorá vládne vo svete, by mala byť prezentovaná ostatným ľuďom.
Ste dokumentárnym fotografom. Prečo práve táto oblasť? Predsa len, určite je pohodlnejšie fotiť pokojnejšie prostredia.
Jednoducho sa mi také možnosti naskytli, nebola to moja voľba. Dokumentárna fotografia zo Slovenska sa nestretáva so svetovým záujmom. Témami svetového záujmu sú buď konflikty v krajinách, v ktorých panuje vojna, alebo rôzne katastrofy – preto sú na mojich fotografiách práve tieto krajiny. Ak mám byť ale úprimný, nikdy som sa o fotografiu vo všeobecnosti nezaujímal. Väčší záujem som mal o filmovanie.
Ako ste sa teda dostali k fotografovaniu?
Nakoľko technika prirodzene napredovala a ja som nakrúcal na zrkadlovku, začal som na ňu aj fotiť, a to aj napriek tomu, že som predtým nefotografoval. To, či danú krajinu nakrúcam, alebo fotím, ale závisí od voľby klienta. V Južnom Sudáne som sa napríklad venoval iba fotografiám.
Zobrazujú vaše zábery nefalšovanú realitu? Nestáva sa, že do fotografií zámerne vkladáte negatívne javy?
Určite sú založené na pravde. Ja veci zámerne nekonštruujem, pretože ma fascinuje práve to, že je to realita. Žiaľ, sú to veci, ktoré sa reálne dejú, a nie niečo, čo som si vymyslel. Podobne sa snažím ladiť aj celkový výsledok fotografie. Tým myslím to, že po samotnom odfotení upravujem fotky iba minimálne. Mojou politikou je totiž fakt, že ak nie je záber dobre odfotený, je to odpad a nezachránim to nejakým postprocesom. Najmä na Instagrame je v dnešnej dobe vidieť, že tie fotografie vyzerajú úplne rovnako. U mňa to však nie je možné, pretože okolnosti nikdy nebudú rovnaké.
Je to o tom, že zraneným nemôžem pomáhať, nie o tom, že nechcem.
Isto sa dostávate do mnohých nebezpečných situácií. Nastal niekedy moment, kedy ste si povedali, že podobnú prácu odmietate robiť?
Práve naopak. Čím viac takých situácií vidím, tým viac ma to poháňa v tom, aby som robil podobnú prácu. Vidím totiž nespravodlivosť, ktorá vo svete vládne a chcem, aby o nej vedeli aj ostatní. Čo sa týka emócií, sám na sebe vidím, že depresie alebo podobné pocity ma nezaplavia hneď v danom okamihu. Prejaví sa to až neskôr, hlavne keď som už naspäť doma. Podobné veci ma potom buď prenasledujú v snoch, alebo pri pohľade na reportáž v televízii, keď na obrazovke vidím situáciu, ktorá mi pripomenie reálny okamih, ktorým som si v danom štáte prešiel.
Ako príklad uvediem november 2016, kedy som bol svedkom ofenzívy proti Islamskému štátu. Skoro celý mesiac sme tam žili na fronte v púšti, kde nás neustále ostreľovali. Keď som sa odtiaľ vrátil, trvalo mi veľmi dlho, kým som sa prepol naspäť a adaptoval sa na to, že som znova v pokoji na Slovensku.
Ktorá krajina je podľa vás na tom najhoršie z hľadiska vojnových konfliktov?
Podľa mňa to bude asi východná Afrika. Tam sú konflikty ďaleko ostrejšie než kdekoľvek inde.
Podľa čoho tak súdite?
Tam totiž bežne používajú namiesto strelných zbraní mačety, ktorými človeka rozsekajú. Mačeta sa volá panga a jej cena sa pohybuje v prepočte okolo troch eur, čo znamená, že je tam cenovo dostupná. Po jej nabrúsení síce nikoho na jednu ranu neodsekneš, no zaryješ sa tak hlboko, že pretneš tepnu. Ak niekto zranenému nepomôže, do niekoľkých minút zomrie. Podobnú situáciu som zažil aj na vlastné oči, nemohol som ju však nafotiť.
Čím viac takých situácií zažijem, tým viac ma to poháňa v tom, aby som robil podobnú prácu.
Nakoľko vo vašej blízkosti neustále zomierajú ľudia, nemáte nutkanie zranených zachraňovať?
Nutkanie mám, ale niečo také spraviť nemôžem. Ohrozil by som seba a aj ľudí naokolo. Ja totiž odídem, ale ľudia, ktorí tam so mnou v daný okamih sú, tam ostanú aj po mojom odchode. Nechcem mať na svedomí to, že kvôli mojej nerozvážnosti by som spôsobil nejaký problém a zabili by ďalšie osoby. Musím ale povedať, že boli aj okamihy, kedy som zastavoval krvácanie a osobne zasahoval. Len ako vravím, väčšinou je to o tom, že nemôžeš pomáhať, nie o tom, že nechceš.
Viackrát ste spomínali, že ste boli unesený, ohrozený na živote, a teda veľmi blízko smrti. Viete bližšie popísať, z akých dôvodov ľudia tak konajú, prečo sú schopní zachovať sa takýmto spôsobom voči novinárovi? Neplatia tu žiadne etické normy, ktoré by zasahovali do ochrany novinára?
Ide o ovládanie informácií, priamu propagandu, ktorú novinári a fotografi narúšajú, teda doslovne hovoria o veciach inak, ako to tvrdia oni. Jeden z dôvodov, prečo chcú zamedziť ľuďom prístup, je, aby dokázali šíriť informácie autoritatívnym spôsobom. Druhým dôvodom je, že ide o rôznych ľudí, nemusí ísť o štátnikov, rebelov, ktorí sú ovládaní pod štruktúrou, pokojne môže ísť o ľudí, ktorí chcú iba peniaze, skrátka v človeku vidia potenciálny zisk. Dôsledkom toho sú novinári unesení, čo vo veľa prípadoch nepredstavuje týždne, ale roky, kým sa vyslobodia.
Akým spôsobom sa rieši únos novinára a ako sa k tomu postaví štát?
Únoscovia jednajú priamo s vládou, požadujú výkupné. Niektoré štáty zaplatia výkupné priamo a vláda jedná v prospech novinára. Inokedy ide o veľmi náročný proces a novinár sa vyslobodí až po niekoľkých rokoch. Všetko, o čo im ide, je prostý zisk, ktorý nadobudnú neľudským spôsobom. Aj preto majú tendenciu nechať novinára nažive, hoci vo veľmi mizivých podmienkach. Únosy novinárov sú vo vysokej miere cielené.
Veľa ľudí tvrdí, že tretia svetová vojna už je. Čo si o tom myslíte?
Náznaky sú najmä na Blízkom východe. Výrazné spory v Sýrii, kde je zapojené veľké množstvo štátov. Spojenie národov v konflikte môžeme považovať za malý začiatok, ktorý zatiaľ nie je rozvinutý do výraznej podoby. Často sa pristihnem, ako uvažujem nad týmto problémom, avšak nemyslím si, že by tretia svetová vojna prepukla v Európe.
Ľudia si myslia, že ide o manipuláciu, pritom si reálne nevedia predstaviť, čo sa tam deje.
Nastala situácia, kedy ste nepociťovali morálnu povinnosť a jednoducho ste stlačili spúšť fotoaparátu napriek tomu, že by sa to bežnému človeku zdalo neprijateľné?
Takých situácií bolo veľa. Prvoradé je uvedomiť si dôsledky situácie. Z akého dôvodu som tu a prečo sa vystavujem nebezpečenstvu. Vždy mám v hlave predstavu, aké snímky by som chcel nafotiť a ktoré musím mať, aby celkový balík fotografií mal zmysel nielen z vizuálneho, ale i z peňažného hľadiska. Väčšinou nefotím zomierajúcich ľudí, ale nastal okamih, kedy som odfotil i mŕtveho človeka, pretože išlo o dôkaz a jednoducho si to situácia vyžadovala. Vtedy odkladám morálne dôsledky bokom. Nie je to tak, že by človek morálnu hranicu nemal, ale niekedy situácia vyžaduje zachytiť daný záber.
Stretli ste sa s názormi ľudí, ktorí by považovali vašu prácu vyslovene za nemorálnu či antisociálnu?
Dokonca som sa stretol s názorom, či sa tie veci nedejú preto, že som tam ja, čo je úplný nezmysel. Ľudia majú často skreslené predstavy o svete. Myslia si, že ide o manipuláciu, pritom si reálne nevedia predstaviť, čo sa tam deje. V takejto situácii nemám potrebu oponovať ľuďom. Konfrontácia s nimi pre mňa vo veľa prípadoch nemá zmysel.
Všetko, o čo pri únosoch novinárov ide, je prostý zisk.
Nedávno sme čítali o tom, že ste fotili aj žralokov. Je fotografovanie nebezpečných situácií vaša osobnostná črta, do určitej miery možno i abnormalita?
Dá sa povedať, že áno. Žralok je pre mňa osobne nepochopený tvor. Vyzerá, ako by vás chcel zožrať, ale v skutočnosti mu o to nejde (smiech). Fotografoval som ich v prirodzenom prostredí, neskôr aj z hľadiska biznisu, keď žralokov zabíjali najmä kvôli ich plutvám, ktoré sa v Ázii používajú na výrobu polievky. Zabili zviera len kvôli tomu, aby mali na stole túto polievku, ktorá v sebe nesie status bohatstva a moci. Pre mňa veľký životný paradox.
Zmenili ste kvôli vášmu povolaniu pohľad na strach a smrť v jej pravej podobe, ktorej sa ľudia vyslovene desia?
Od detstva mám so strachom zvláštny vzťah. Trpím nočnými morami, a tie sa mi dejú bez ohľadu na to, čo aktuálne v živote robím. Zažil som toľko vecí, že sa bojím menej. Určite sa moja hranica strachu posunula, keďže som sa stal svedkom množstva smrteľných udalostí, ale do akej miery, to sám neviem.
Profil: Ján Husár (37) žije v Nitre, ale väčšinu roka strávi cestovaním po svete. Je dokumentárnym fotografom, zameriava sa najmä na oblasti, v ktorých sú pretrvávajúce vojnové konflikty. Známy je aj vďaka spolupráci s National Geographic či s televíziou History Channel, pre ktorých natočil dokument o vojne v Iraku. Je tiež držiteľom ceny čitateľov magazínu Lidé a Země.
