Študenti môžu požiadať o pomoc so psychickými ťažkosťami priamo na pôde univerzity. V psychologickej poradni na UCM im poradia aj s čoraz častejšími problémami, medzi ktoré patrí vyhorenie.
Podľa českej neziskovej organizácie Nevypusť dušu syndróm vyhorenia zažije pri niektorých vysokoškolských odboroch až 40 % študujúcich. Podobné výsledky potvrdili aj na Katedre telesnej výchovy a športu na UKF v Nitre. Študujúca mládež vo veku od 16 do 25 rokov dosahuje fyziologické hodnoty, ktoré sú charakteristické pre ľahkú stresovú úroveň. Kritickým vekom pre stres a náchylnosť k syndrómu vyhorenia je obdobie strednej školy. Ani medzi staršími ročníkmi však tento problém nezaniká.
Na UCM nájdete podporu
„Nie každý z učiteľov na Katedre psychológie inklinuje k poradenstvu. Práve preto na UCM existuje psychologická poradňa, ktorá ponúka profesionálnejšiu intervenciu,“ vysvetlil doktorand Jakub Ladecký, jeden z členov tímu poradne. Podľa neho študent môže prísť aj za hociktorým pedagógom, no tí väčšinou nemajú kapacitu a dosť času sa im venovať. Samozrejme, každý vyučujúci sa rozhodne individuálne či si zoberie žiaka pod svoje krídlo, alebo mu ponúkne možnosti pomoci.
Momentálne sa psychologická poradňa skladá z piatich psychológov. Pracujú tam väčšinou jednoodboroví odborníci, ktorí sú aj zamestnancami UCM. Každý z tímu sa špecializuje na rôzne oblasti a témy.
Na stránke psychologickej poradne študent nájde kontaktné údaje jednotlivých psychológov a môže si dohodnúť stretnutie prostredníctvom e-mailu. Žiadateľ pomoci má možnosť vybrať si aj konkrétneho odborníka, ktorého by chcel osloviť. V kontaktnom maile by mal uviesť, aké ťažkosti ho trápia. Následne si spoločne dohodnú čas a spôsob konzultácie, pretože okrem osobného kontaktu ponúkajú aj online formu sedenia cez videohovor.
„Študenti majú záujem o poradenstvo. Poradňa však potrebuje väčšie kapacity a zdroje, pretože niekedy býva preplnená,“ ozrejmil Ladecký. Zároveň verí, že by mali viac psychológov dostupných pre študentov, keby táto činnosť bola dostatočne odmeňovaná.
Buďme si navzájom oporou
Vyhorenie či iné duševné trápenie môžu študenti prvotne riešiť s rodičmi, súrodencami, kamarátmi alebo inými blízkymi osobami. Na tému ako pomáhať sme sa rozprávali s univerzitnou docentkou Zuzanou Mičkovou, ktorá má špecializáciu poradenský a klinický psychológ. Podľa nej človek, ktorý vás vypočuje, podporí, spoločne s vami analyzuje situáciu a vnútorne vám pomôže sa nastaviť a vyhľadať správnu cestu, nemusí byť vyslovene len psychológ.
Dôležité je, aby sme mali v človeku, o ktorého sa opierame, pocit bezpečia a vnímali sme jeho schopnosť porozumieť nám. Takíto ľudia v prenesenom význame tvoria „terapeutickú barličku“. Mičková dovysvetlila: „Nemusí to byť však efektívna pomoc. Preto je dôležité vnímať emócie a správanie jedinca s problémami, aby sme ho mohli citlivo nasmerovať k odborníkom psychológom a psychoterapeutom.“
Študenti síce majú záujem o poradenstvo, no poradňa potrebuje väčšie kapacity.
Keď je človek úplne vyhorený, nevie o tom rozprávať a ani nevládze vyhľadať pomoc. Rieši to sám v sebe. V takejto situácii podstatnú úlohu zohrávajú ľudia navôkol, ktorí by si mali všimnúť problém. Podľa Ladeckého pri vyhorení by mala byť výrazná podpora zo strany rodiny. Vo všeobecnosti všímať si symptómy u iných ľudí, pýtať sa a zaujímať sa o svoje okolie je veľmi žiadúce a prospešné. Ako nám sám povedal: „Ľudia s depresiou ju vedia veľmi dobre skrývať.“
Nie je rada ako rada
Efektivita pomoci závisí od mnohých faktorov a najmä od štádia, v ktorom je schopný priznať si problém. Docentka Mičková zdôrazňuje: „Treba si ale uvedomiť, že univerzálne rady neexistujú.“ Čo pomôže jednému, nemusí byť užitočné pre druhého. Dodala, že situácia sa može skomplikovať, ak nebola realizovaná psychologická starostlivosť a osoba sa sama borí s problémami, a tak môže dôjsť k vyhoreniu.
Odvážnym krokom je komunikovať o svojich psychických ťažkostiach. Ladecký podporuje, aby sa ľudia nebáli podeliť o svoje príbehy a prostredníctvom nich vzdelávali ostatných. Vďaka zdieľaniu svojho problému dostanú pomocnú ruku a zároveň môžu motivovať ďalších, aby vyhľadali pomoc, keď ju budú potrebovať, a nebáli sa o tom rozprávať.
