Janova a Martinina vražda bol ohavný čin, ktorý nám už šesť rokov pripomína, aká krehká je naša demokracia.
Atmosféru novembra 1989 som osobne nezažila. Prežívam však každodenný zápas o demokraciu o viac než tridsať rokov neskôr. V marazme, v ktorom žijeme, by sme si mali krehkosť tohto systému zrejme pripomínať častejšie. Šesť mesiacov pred svojou smrťou poskytol Ján Kuciak rozhovor, v ktorom sa ho pýtali, či verí, že svojou prácou postupne zmení Slovensko. ,,Zmeniť asi nie, možno trochu prispieť k tej zmene. Aspoň malou časťou,“ odpovedal so skromnosťou, ktorá bola jeho typickou črtou.
V stredu, 21. februára 2018 celý národ zamrzol. Slovensko urobilo krok do minulosti. Vražda novinára je ako jazva na tvári demokracie. Ohrozuje slobodu a bezpečnosť tých, ktorí bojujú za pravdu a spravodlivosť.
Sviečky v mestách horeli a horia aj naďalej – po dlhých šiestich rokoch. Atmosféra je však úplným opakom toho, čo by sme očakávali po útoku na jeden z nosných pilierov demokracie. Prostredie je pomstychtivejšie a ľudia, ktorí lámu demokraciu v jej základoch, sú čoraz odhodlanejší a odvážnejší udržať si svoju moc za každú cenu.
Žijeme v dobe, v ktorej sa menia zákony znásilňovaním legislatívneho procesu, v ktorej je pre niektorých politikov páchateľ priateľom, obeť nepriateľom a odpovedať novinárom je pasé. Po posledných parlamentných voľbách sme sa ako spoločnosť navyše opäť rozdelili na tri tábory – zostať, nezostať a nevrátiť sa. Jano sa však snažil byť optimista. Veril, že postupnými krokmi sa dá spoločnosť a politická reprezentácia tejto krajiny kultivovať tak, aby si takýchto vecí dovoľovali stále menej a menej.
Ako spoločnosť sa však potácame na vlnách dezinformácií. Nevieme rozlišovať pravdivé od nepravdivého. Pred touto nenávisťou a neznášanlivosťou, ktoré sú predpolím k reálnym zločinom, dlhodobo varujú aj psychológovia. Bohužiaľ, tí ktorí majú byť výkvet národa, doň vpúšťajú jed.
Viac než čokoľvek iné, vo mne v tejto situácii rezonujú slová Karola Kryla v piesni Demokracia: ,,Demokracie dozrává do žaludečních vředů, bez poctivosti, bez práva a hlavně bez ohledů,
a je to mýlka soukromá, snad z optického klamu, že místo srdce břicho má a místo duše tlamu.“ Nedostatok solidarity sa stal na Slovensku súčasťou každodenného života. Inštitúcie, ktoré by mali byť základnými kameňmi stability a spravodlivosti, sa namiesto toho často stávajú arénou pre mocných. Tí so spoločnosťou manipulujú podľa vlastných záujmov.
V dnešnej politicko-spoločenskej realite znejú Kuciakové slová zo spomínaného rozhovoru ako zvony, ktoré nás varujú, aká ľahko rozbiteľná môže byť naša demokracia.
