Predstav si, že sa vezieš domov v autobuse, v ktorom sú okrem teba ešte ďalší piati ľudia. Realita je taká, že väčšina z nás by si všimla len tú číslovku päť, v tom smutnejšom prípade by si nevšimli vôbec nič. Sadli by si na zadné sedadlo, hodili do uší slúchadlá a adios svet okolo. Predtým by si ešte, pravda, trochu zamrmlali, že vonku prší, šofér meškal a oni teraz nestihnú to dôležité stretko. Ak by ale aj šofér prišiel načas a vonku svietilo slnko, stále by sa nič nezmenilo. Netešili by sa z toho, brali by to ako fakt. Nadávať na to zlé, to áno, ale tešiť sa z toho dobrého, to nie, veď to je predsa samozrejmosť! Vráťme sa teraz ešte k našim piatim spolucestujúcim. Všímavejší, ktorí sa rozhodli zostať v našom svete, možno nevidia len číslo päť. Vidia dievča, čo sa práve usmialo, keď sa pozrelo na svoj mobil a skúšajú si predstaviť, akú peknú smsku mohlo dostať. Vidia nervóznu ženu, ktorá stále kontroluje svoje hodinky. „Na akom mieste už asi mala byť?“ povedia si. Vidia chlapíka, čo prekresľuje na papier obálku akéhosi časopisu a sú poctení, že sa vezú spolu s takým umelcom. A k tomu všetkému sa tešia, že autobus prišiel, hoci o päť minút neskôr. Presne takí sú tí, ktorým zákon „zlo a čísla“ nič nehovorí. A tí ostatní?
Autor: Dagmar Kováčová
