Som aj ja povolaná? – čítam na chrbte knihy v klubovni rehole Saleziánok v Trnave. Šesť dievčat hrá s rehoľnou sestrou karty. Malé dievčatko sedí na kolenách svojej animátorky a žmolí v rukách mandarínku. Karty ju zjavne nebavia, no neošíva sa. Vyžaruje pokoj.
V Trnave stojí 13 kostolov a funguje vyše 10 reholí. Ľudia, ktorí v nich žijú sú obyčajní, no ich povolanie pôsobí záhadne a izolovane. Sestry Saleziánky sa zaväzujú sľubom čistoty, chudoby a poslušnosti, no nie sľubom samoty.
V oratóriu Dcér Márie Pomocnice býva feministka, ktorá nosí rada červené ponožky. Spolu s ďalšími sestrami medzi seba prijímajú desiatky detí a mladých. A na pár hodín aj mňa.
Sestra Monika zažívala krízu vo viere
Svoje rozhodnutie vstúpiť do zasväteného života urobila ešte počas komunizmu. Nebolo to niečo, po čom celý život túžila. Podľa jej slov bola od Boha veľmi ďaleko. „Mala som slovenčinára na základnej škole, ktorý si veľmi inteligentne uťahoval z viery, cirkvi, Pána Boha. Začalo mi byť v kostole dlho, mala som k mnohým veciam nechuť,“ opisuje.
Vo svojom živote však stretla kňaza, ktorý jej ukázal nový rozmer. Dlho ani nevedela, že bol kňazom, no páčilo sa jej, čo robil. Venovali sa spolu mládeži. Toto poslanie Saleziánov po vzore svätého don Bosca a svätej Márie Mazzarellovej ju inšpirovalo, aby svoj život zasvätila Bohu. „Iné rehoľné sestry som nepoznala. Pritiahla ma práca.“
Proces od vnútorného rozhodnutia po večné sľuby znamená 10-rokov premýšľania, či to naozaj chcete. Toto obdobie zahŕňa prípravu, štúdium teológie, život v komunite a obdobie po zložení dočasných sľubov.
V začiatkoch človek premýšľa, že sa zrieka manželstva a sexuálneho života.
Tento čas sa podobá na akési „randenie“ pred svadbou. Žena má čas vytriezvieť z nadšenia pre prácu, vyskúša si život v spoločenstve a zistí, na čom skutočne stojí jej rozhodnutie. „Nie sme centrum voľného času, je tam aj tá duchovnosť. Nadšenie vyprchá, ale keď je tam to duchovno, viem, pre koho robím,“ vysvetlila Monika.
Niekedy musí človek zatnúť zuby
Dievčatá s animátorkou pletú vence z natrhaných kvetov. O kúsok ďalej sa sestra naháňa s ďalšou skupinkou malých detí. Toto však nie jej ich hlavná práca. Každá sestra má popri rehoľnom živote svoje civilné povolanie.
Monika popri živote v reholi najradšej učí na štátnych školách. „Ja osobne sa nezačínam vŕtať v ich živote, nenanucujem vieru. Snažím sa žiť tak, aby sa ľudia pýtali.“
Život v rúchu však prináša aj ťažké momenty. Sestra Monika to nepopiera, práve naopak. Vraj sa v čase menia. „V začiatkoch človek premýšľa, že sa zrieka rodiny, manželstva, sexuálneho života. Inokedy je to poslušnosť, chudoba, ale aj komunitný život. Nevyberáme si z lásky. Stane sa, že si s niekým v komunite nesadnete.“
Dievčatá vedú k feminizmu
V altánku vidím pohodené ružové školské tašky, všade na vôkol dievčatá strážené ženami. Sestra mi vysvetľuje, aký dôraz kladú na to, aby mali deti mužský aj ženský vzor. „Tam, kde chýbajú ženy je cítiť, že neprijímajú svoju ženskosť.“ Monika mi prezradí, že aj ona je feministka a odkaz rovnosti sa snažia predať aj dievčatám.
Emka (7) sedí na lavičke celkom sama. Nevyzerá smutne. Prisadnem si a chvíľu spolu hompáľame nohami. Rozpovie mi, že sa veľmi teší na prespávačku, ktorú sestry plánujú na piatok. Okrem hry Stop zem má rada svoju najlepšiu kamarátku, ktorú by do rehole rada zavolala. Ostaneme sedieť v tichu.
Krásu nehľadajú v oblečení, ale v kvetoch
K ženskosti patrí aj krása. Sestry ju však musia schovávať pod závojom a mejkap s dlhými nechtami taktiež neprichádza do úvahy. Monika však tvrdí, že krásu nepotláčajú, nepovažujú ju za niečo povrchné. Práve naopak, snažia sa ňou obklopovať. „Veľmi rada si dám červené ponožky alebo farebný obal na mobil.“ Okrem toho sa stará o kvety v záhrade. Aj tie sú pre ňu dávkou krásy.
Život v reholi nie je len o modlitbe a službe druhým. Každé centrum sa snaží udržať určitý rytmus rannej a večernej modlitby, no nie je to väzenie. Napríklad Monika si rada vybehne zaplávať alebo ide na turistiku. K tomu sú vedené aj mladé tínedžerky. Na facebookovom profile napríklad objavím večer s Gilmorkami.
Za psychiku mladých sa nestačí pomodliť
Narastajúce psychické problémy mladých ľudí, akými sú depresie alebo úzkosti, neobišli ani toto spoločenstvo. Na otázku, aký postup volia som očakávala odpoveď: pomodlíme sa za nich a dáme im veľa roboty, aby si zamestnali myseľ.
Sestra Monika však povedala pravý opak: „V prvom rade dávame pozor, aby nikto nebol všade. Mladí si dajú v lete dva, tri tábory, stretká, brigádu. Človek potom ľahko vyhorí.“ K formačnému stretnutiu animátorov prizvali aj psychologičku.
U Saleziánok sa cíti bezpečne, za vieru sa nehanbí
Animátorka Nelka (15) v spoločenstve vyrástla od tretieho ročníka. U Saleziánok trávi niekoľko dní do týždňa. Svoj život viery pred ostatnými neskrýva a snaží sa volať aj svojich rovesníkov. Sestry vníma ako starostlivé ženy. „Venujú sa všetkým. Sú aj vtipné, aj milé, vytvárajú príjemnú atmosféru.“
Cigarety ani alkohol ju nikdy nelákali a ovplyvnil ju aj pohľad na sex po svadbe. Nelka sa s kamarátmi stretáva najmä na večerných oratkach. „Je to rovnaké, ako by sme šli spolu von do mesta, len tu sa cítime bezpečnejšie,“ tvrdí.
Pred odchodom prekračujem kopu detských topánok a načahujem sa po kabát. Emka mi zakýva a uteká za kamoškami. Sestry ma odprevadia k vysokej bráne. Neodchádzam obrátená, no nesiem v sebe otázku, prečo neprekračujeme bránu cirkvi častejšie. Izoláciu v spoločnosti predsa nevytvárajú závoje, ale predsudky.
