Okrem žurnalistiky ste vyštudovali aj ekonómiu, v čom vám to pomohlo pri práci v televízii?
Keď som sa hlásil na žurnalistiku, nezobrali ma tam, a tak som išiel na ekonomickú školu. Nebol som totiž schopný študovať žiadny technický odbor, to nebolo pre mňa. Ekonomickou som sa nejako prehrýzol, a potom vznikla možnosť študovať na žurnalistike, čo tvorilo základ toho, že som si k spravodajstvu „pričuchol“. Prax prišla až prácou v televízii, kde som nastúpil do ekonomickej redakcie, v ktorej som vďaka štúdiu ekonomiky mohol robiť niečo, čo nikoho iného nezaujímalo a naučil som sa novinárskemu remeslu.
Do televízie ste nastúpili krátko pred revolúciou, ako sa teraz pozeráte na toto obdobie?
Ja som prišiel do televízie, keď som mal dvadsaťpäť rokov a bol som tam úplné ucho. Vtedy vládol v televízii v súvislosti s prevratom veľký zmätok a ľudia ako ja sa tam vtedy mohli uplatniť. Na prielome rokov 1989-1990 zamestnanci televízie buď odišli a už na ich miesto nikto nenastúpil alebo zostali a obávali sa, čo s nimi bude a nikto nechcel nič robiť. A televízia potrebovala fungovať, potrebovala tvoriť. Prišlo tam zopár ľudí z ulice (medzi nimi aj ja) a na stole ležala práca, ktorú nám dali do rúk, poslali nás so slovami: choďte tam, urobte to. Zhora vtedy neexistovala žiadna kontrola, systém sa zrútil zospodu. Samozrejme, produkční či technici zostali a držali to a prispeli k tomu, aby boli prelomové udalosti zaznamenané. S nimi pracovali mladí, ktorí sa od starších, čo zostali, veľa naučili. Ľudia ako Ota Černý začínali na kolene, boli neskúsení, ale vďaka tomu, že dostali priestor sa táto práca stala ich živobytím.
Najskôr ste pracovali v domácom spravodajstve, neskôr ste pôsobili na Slovensku.
Pomerne dobre som poznal nie len českú, ale aj slovenskú politickú scénu, pomery, poznal som politikov. Keď som prišiel na Slovensko, bolo to zo začiatku veľmi náročné, najmä z hľadiska zázemia. Fungoval tu vtedy len telefón, nemal som kde bývať, musel som si nájsť kameramana – zorientovať sa v neznámom prostredí bola veľká pracovná skúsenosť. Na Slovensku vládla vtedy pomerne veľká nedôvera voči zahraničným novinárom a médiám všeobecne. Jednak zo strany úradov v oblasti vybavovania povolení, zo strany kolegov a aj zo strany obyčajných ľudí. Táto nedôvera sa však rýchlo prelomila, lebo česká televízia bola jedným z mála zdrojov serióznych informácií, o ktoré bola vtedy núdza, lebo tu vládla propaganda. Počas jedného – dvoch rokov si ČT získala obľubu nie len na západnom Slovensku, ale aj v okolí Košíc. Samozrejme okrem tých, ktorí po nás niečo hádzali. Spomínam si, že keď sme prišli na snem HZDS na Pasienky, tak prvá vec, ktorú Mečiar povedal bolo, aby nás nemlátili. Ale našťastie sa nám okrem občasných vyhrážok nič nestalo. Sami sme zistili, že s niektorými netreba strácať čas, a s inými boli rozhovory naopak veľmi príjemné a otvorené.
Ako zahraničný spravodajca ste precestovali Európu, Áziu, či dokonca časť Afriky, máte z týchto krajín nejaké skúsenosti, ktoré vám domáce spravodajstvo nedalo?
Afrika bola pre mňa iná najmä prekrásnou prírodou a mentalitou ľudí. Domorodci v Afrike majú úplne inú predstavu o svete a o úlohe bielych ľudí. Biely človek tam slúži ako bankomat – je to trochu tvrdé vyjadrenie a skúsenosť, ale ak sa s tým naučíte žiť, je to krásna krajina. Ázia ma zase uchvátila rozmermi – tým, aké obrovské budovy na akej malej ploche je možné postaviť a aké obrovské vzdialenosti medzi mestami existujú. Keď som videl, aké vzdialenosti prekonávajú na ceste za rodinou, pochopil som, že ich netreba posudzovať našim metrom a netreba im vnucovať našu predstavu demokracie, obchodu, kultúry.
Ktorý príbeh z Fenoménu dnes sa vám najviac vpísal do pamäti?
Tento projekt vznikol v spolupráci s EÚ, kde sme si požiadali o peniaze z Európskej komisie. Boli to koncipované reportáže z európskych krajín, vďaka čomu sme sa dostali na miesta, kde by sme sa inak nikdy nedostali. Spôsob koncipovanej reportáže bol pre nás nový. Bola to náročná práca s vlastným režisérom a päťčlenným štábom, čo sme vydržali rok. Ja som robil reportáž o Bulharsku a Rumunsku, v ktorej sme popri kultúre riešili aj napríklad mafiu. Pre nás to nebolo nebezpečné, skôr pre domácich ľudí, ktorí to s nami robili. Bol tam napríklad novinár z bulharskej televízie, ktorý bol investigatívec a mal veľké problémy – niekoľkokrát mu vyhodili byt do vzduchu. My sme skôr mali problém presvedčiť ľudí, aby o tom hovorili. Podarilo sa nám zohnať starého generála, ktorý nám povedal veci, ktorým sme nechceli veriť – ako je pobrežie Čierneho mora skúpené mafiánmi, ako v tom idú ministri a prezident. Mali sme nakrútený skvelý materiál – bulharskí novinári vtedy natočili preberanie úplatku medzi podnikateľom a ministrom v bare. Vtedy sme si povedali – u nás je to ešte dobré.
Na cyklus dokumentov Príbehov z Afriky niektorí diváci reagovali pobúrene a vyjadrili znechutenie nad neprimeraným použitím reklamy na fondy EÚ. Čo si o tom myslíte vy?
Ja viem jedno – keby nebolo eurofondov, dokumenty by nevznikli. Jednoducho by sa to nenatočilo, lebo to bolo náročné nie len z finančného hľadiska. Vďaka tomu vznikol materiál, ktorý sa dodnes na ČT reprízuje a je nadčasový a kvalitný. A my by sme sa určite do tých miest v takom rozsahu nedostali. Sami sme mali problém s tým, aby sme tam zakomponovali európsky rozmer. Zástupcovia EÚ v Afrike odmietali komunikovať, bolo to zložité, získať od nich kontakty a informácie – asi by som kvôli tomuto do toho už druhýkrát nešiel.
Prečo ste sa po spracovaní mnohých spoločenských tém rozhodli venovať tvorbe programov pre deti, na ktorom sa nedá ani zarobiť ani získať popularita?
Prvou vecou bola ponuka v roku 2010 z vedenia TV, bola to možnosť, ktorá ma oslovila preto, lebo ja som sa vo svojom voľnom čase venoval oblasti vzdelávania. Niekoľko rokov som pracoval pre Prázdninovú školu Lipnice (vzdelávacia organizácia zážitkové kurzy). V rámci toho sme robili kurz pre záujemcov o novinárčinu „hrania sa na média“, kde si mohli deti vyskúšať prácu redaktora. Deti robili reálne reportáže a preto som mal k práci pre ne vzťah. Hlavnou motiváciu bola moja dcéra, ktorá mala v tom čase asi štyri roky – pravidelne som s ňou sledoval večerníček, rozprávky, Kouzelná školka a videl som, že tvorba pre deti má pre ne skutočne význam. Poslednou motiváciou bolo aj to, že to nikoho nezaujímalo. Páčilo sa mi, že to bol taký „ostrovček slobody“ pre mňa, že som sa mohol vrátiť k tomu, čo som robil – k spravodajstvu, v takej podobe, ktorá nie je sledovaná, je voľná, slobodná a vedením nekontrolovaná. Mohli sme si tu pomerne dlhý čas robiť, čo sme chceli a aj sa nám v tom darilo. Tvorba Zprávičiek mala ohlas u detí, ale to sa neporovnáva so sledovanosťou. To sa obyčajne nestáva, spravodajstvo býva zvyčajne kritizované.
Akú sledovanosť dosiahlo Déčko a Zprávičky?
Sledovanosť sa za pomerne krátke obdobie pohybovala okolo jedného percenta a stále to stúpa, čo si myslím je na začínajúci a úzko špecializovaný kanál výborné. Po vyriešení počiatočných technických problémov prekonalo niekoľko digitálnych projektov ako je TV Barandov, ktoré klesali z desiatich a skončili na úrovni jedného percenta. Déčko ma momentálne sledovanosť okolo troch až piatich percent. Samozrejme to závisí od veku a konkrétneho dňa. U dospelých sa to pohybuje v jednotkách percenta, u detí , ktoré sú dôležitejším segmentom, vo veku 12 – 14 je to už okolo štyroch percent. Zprávičky majú veľkú výhodu v čase, v ktorom sa vysielajú, je to pred večerníčkom. U dospelých je sledovanosť okolo jedného percenta a u detí v rozmedzí dvoch do šiestich percent (V závislosti od programu, ktorý ich predchádza, respektíve, ktorý nasleduje). Dôležitejším ukazovateľom je stály rast sledovanosti Zprávičiek, aj keď sa jedná o spravodajský a nie zábavný program.
Vznikom novej televízie pre deti Déčko sa nezdvihli koncesionárske poplatky. Bude sa to dať finančne utiahnuť? Neodrazí sa to na kvalite programov?
To je ťažko povedať. Neverím tomu, že by sa to odrazilo na kvalite programov. Skôr by sa nedostatok financií riešil zrušením programu, aby sa mohla zachovať kvalita. Samozrejme sa šetrí na ľuďoch, znižujú sa stavy, zlučujú sa oddelenia. Ale to nie je vec, ktorá súvisí so vznikom nových kanálov. Táto situácia bola už za bývalého vedenia televízie. Ľudia sa však vedia prispôsobiť, keď vidia, že niečo nové vzniká, alebo že musia robiť prácu za niekoho. Zapojiť reklamu do Déčka neplánujeme – ani by sa to veľmi nevyplatilo. Navyše by sa museli potom doriešiť legislatívne veci a vysporiadanie s Radou ČT. Takže sa do vízie TV išlo s vysielaním bez reklamy ako s výhodou.
Podľa čoho vyberáte témy do Zprávičiek? Zmenil sa detský divák vplyvom informačných technológií?
Dnešné deti toho omnoho viac vedia. Majú väčší prehľad práve preto, že majú smartfóny a viac sa s nimi zaobchádza ako s dospelými. S tým som sa sám pasoval pri tvorbe Zprávičiek ako týždenníka. Dosť som sa snažil obsahovo správy brzdiť, ale zvonku prichádzali rôzne impulzy, aby som do vysielania zaradil aj politiku a spoločenské udalosti. Generálny riaditeľ mi po atentáte v Bostone dal otázku, či by sme to nespracovali aj pre deti. Dosť som o tom premýšľal a presvedčil ma detský rozmer tejto udalosti – že tam zomreli aj deti. Dotklo sa to detí a môže im to dať poučenie, aby sa takým miestam a udalostiam vyhýbali. Keď v Prahe vybuchol plyn pri divadle a dcéra to videla na ČT 24, tak som sa jej pýtal, či by som to mal zaradiť do detských správ. Ona povedala, že áno, aby si dávali pozor, netreba svet idealizovať. Samozrejme to treba robiť v hraniciach únosnosti, ktoré je ťažké určiť. Natočili sme správu o dievčati, ktoré dostalo cenu za mier preto, že sa postavilo za svoje právo študovať a jedna mamička nám zhrozená písala, že čo to deťom púšťame za zabíjanie a terorizmus. Ja som jej napísal, že je to výnimka, že to malo slúžiť deťom ako vzor, že niekto je ochotný za vzdelanie obetovať život. Samozrejme je to extrém, je to hranica, za ktorú už netreba ísť.
Od nového roka plánujete natáčať nové reportáže do Zprávičiek (doteraz sú le prebraté z denného spravodajstva). Z akými víziami idete do nového roka v rámci celej televízie Déčko?
Z pohľadu fungovania Déčka plánujeme udržať súčasnú programovú štruktúru a zvyšovať sledovanosť. Aby si ľudia postupne zvykli na to, že Déčko je prvá voľba pre program pre deti. Z pohľadu Zprávičiek bude tvorba denných správ náročná, je nás málo. No pracujú tu ľudia, ktorí sú ochotní pracovať nadčas a pre ktorých je tvorba Zprávičiek poslaním.
